Uz odisiel...

Nechcela som, aby odisiel. Je to prirodzene. Nik by nemal umret, ale za takychto okolnosti je to este horsie... Pred dvoma rokmi ostal sam. Jeho milujuca manzelka ho opustila, ta zakerna choroba ju uplne znicila. Vtedy sme sa na to pozerali vsetci. Vsetci sme videli ze 4 clenna rodina straca asi "srdce rodiny" - MATKU... Ostali tu dve nadherne a mudre deti - 12 rocny syn a 14 rocna dcera a samozrejme milujuci manzel... Ale teraz po dvoch rokoch sa ta tragedia opakuje. OTEC a tiez "nahardne srdce" rodiny odislo... Opat ta zakerna choroba. Opat tam, kde by to Boh nazaj nemal dopustit. Ale ako sa hovor: Koho Boh miluje, toho si k sebe berie. Teraz som pri tom aj ja. Viem, ze to musi byt pre deti to najstrsnejsie, co sa im mohlo v zivote stat... Uz je to 9 dni a tu to vyzera stale rovnako. Aj ked deti su uz starsie (Samko ma 14 a Terezka 17) su to stale deti. Deti, ktore ostali bez rodicov v priebehu 2.5 roka :( je to hrozne... Teraz vidim denno denne ako sa trapia ako placu a ako nespia, pretoze su sami. Tak sa stale pytam, kde je ta spravodlivost??? Ja viem, ze to znie ako fraza, ale kedy som mohla naozaj by som vymenila svoj zivot za ich rodicov... Prichadzam do zufalstva ked mudry a krasny chlapec povie, ze chce ist za mamkou a tatkom, pretoze to tak citi. Ja ho uplne rozumiem a len velmi tazko sa mi vysvetluje to, ze tu musi ostat, ze musi dat pozor na sestricku a na starkovcov. O dva dni je pohreb... DEN, ked to vsetko definotivne skonci. Myslim to, ze ked je uz po pohrebe, je viac pravdepodobne, ze to nie je len sen, ze sa z toho prebudime a vsetko bude v poriadku... Priznam sa trosku sa toho dna bojim. Dnes v noci sa prebudil a stonal, preco tatko odisiel? Uz nas nemal rad? a pod :((( Uz chcem aby bolo po tom dni...