Týchto dvadsať minút mámlen pre seba. Nemusím dávať pozor, čináhodou nenastúpila nejaká babka, ktorej život závisí od toho, či vstanem. Nemusím počúvať rozhovor dvoch staršíchpánov, ktorí už po treťom infarkte stratili cieľ života a svoje depresiesa rozhodli preniesť na všetkých cestujúcich a to poriadne nahlas. Nemusím počúvať nárek dieťaťa, ktoré siv rozpálenom a preplnenom trolejbuse práve s hrôzou uvedomilo,kam sa to cez ten dlhý tunel dostalo. Nič nemusím. Všade je pokoj.
Myslím na veci. Všelijaké veci. Na veci, na ľudí, na seba, na sebas ľuďmi, na seba bez nich... Dnes som napríklad myslela naňho. Už je to aspoň rok, čo som ho nevidela...a zrazu ho vidím z okna. Hneďsa mi všetko vybavilo. Dobre teda...skoro všetko. Na to zlé som užzabudla. Mozog (alebo srdce) má úžasnéochranné mechanizmy. Mala som ho predočami s tým svojím zajačím úsmevom od ucha k uchu... znovu som počulajeho bilingválne vtipy, na ktorých som sa tak bavila. Na naše prvé rande, kedy ako na objednávkuvypadol prúd a zhovárali sme sa šeptom schúlení pod dekou pri sviečkach(ani Rosamunde Pilcherová by to nevymyslela lepšie). Na jeho plagát Samotáři na záchode. Na jeho sado-maso železné lampičkya stojan na notebook, ktorý bol podľa mňa len ďalším krámom v malombyte. Na to, ako sme spolu varilisushi. Na to, ako mi povedal, že aj tesne po prebudení som krásna. Na knižky, ktoré mi požičal a na svojepráce, ktoré mi dal prečítať. Na osameléchvíle na nafukovačke v mori, keď som naňho myslela... na jeho štýlvyjadrovania, ktorý bol tak blízky môjmu...
Sedím si tu, hľadímz okna a na tvári mám rozprestretý úsmev. Aký to je úsmev... šťastný? Nostalgický?Trpký? Zhlboka sa nadýchnem, privriem oči, vibrácie v mojom vnútrirezonujú s vibráciami motora. Rezonanciu preruší až frekvencia neosobného hlasu imaginárnej tety,ktorá nevtieravo, ale rázne zavelí: „Konečná zastávka, prosím vystúpte“.
