Po chvíli už mám pred nosom starožitnú šálku s tmavohnedou zamatovou substanciou so zmysly burcujúcou vôňou neznámeho korenia podnecujúceho moju fantáziu. Ponorím do nej lyžičku a nechám ju pozvoľna klesnúť na dno. Následne ju vytiahnem, sledujem tenký prúd hustej tekutiny ako kreslí do šálky abstraktné obrazce, keď zoslabne, otočím ňou a lyžičku obalenú tenkou vrstvou čokolády vložím vypuklou stranou nahor do úst, snažiac sa drsným jazykom vylízať aj tú poslednú čokoládovú molekulu zachytenú na jej hladkom kovovom povrchu. Krása.
Žiada sa mi beletrie. A tak vytiahnem z batohu už druhýkrát rozčítaného Alchymistu. Píše sa tam o púšti, o vetre, o duši sveta. O Bohu v nás. Takmer plačem nad čokoládou. Neprekonateľný pocit krásy zapĺňa celé moje ja.
Prechádzam sa ulicami starej Bratislavy. Ešte sa mi nechce ísť domov. Všetko vôkol je také krásne. Farby sú výraznejšie, vzduch je voňavejší... alebo to len ja som vnímavejšia. Vidím veci, ktoré som si predtým nikdy nevšimla. Tabuľa na dome, okolo ktorého som neustále chodila, krásne historické komíny... len tak si sedím na lavičke a vnímam prítomnosť. Za mnou plače dieťa, na rohu ujo rozvoniava s pečenými gaštanmi, predo mnou vrcholia prípravy vianočných trhov, kŕdle vtákov preletujú z jedného domu na druhý.
Spomeniem si na kamaráta. Písal mi, že je chorý. Posielam mu na diaľku pozitívne myšlienky a príjemné pocity. Uvedomím si, že už dlhšiu dobu sedím na lavičke so zavretými očami. No a čo?
Začína mi byť zima, je vhodný čas ísť domov. Teším sa na teplú sprchu. Možno kúpeľ. Všade naokolo vidím lásku. Asi preto, že ju cítim v sebe.
Niekoľko hodín predtým som sa zobudila s krátkym výpadkom pamäte, štípajúcimi očami a neodôvodneným ale veľmi nástojčivým pocitom nervozity. Dúfala som, že tento deň čo najskôr skončí. A ako plynuli hodiny, moje pocity boli stále horšie. Až dokým...som sa nerozhodla, že budem autorkou svojho života.