Synagóga, čo tieňom magickosti
zakryla našu túžbu po dotykoch
zrazu pustne.
Chátrá.
A ja s ňou.
Aj tá vrba bledá
akoby jej zeleň vytiekla spolu s mojou krvou
zo zlomeného srdca
nekvitne ako vlani...
Korene zapustené hlboko v mojej duši, pamäti
ani čas, ani blesky nevytrhnú.
Možno len polámu špičky konárov...
Zahubí ich však len pocit viny,
čo po kvapkách ako jed
steká do zeme...
Hľadím na lavicu s tvojou vôňou
prvykrát smelo, odvážne.
Kropím ju slzami vedomia,
vedomá
že aróma tvojho bytia bude zanikať
príchodom nových vôní...
Hľadím na dvere,
čo bránou do posvätného kráľovstva,
kde bohém nažíval, boli.
Tak kruto omráčená pravdou,
ňou utýraný pohľad tajím.
Bojujem proti mlynom,
kde ani Pán nie je pánom.
Tuším, že viac sa tvoja anjelska tvár v nich
neobjaví...
Háčik, čo každodenne niesol ťarchu,
pokrievku tvojho bytia,
zmätene hľadá svojho majiteľa.
Roní slzy, že už nikdy nebude
odpoveďou
na moju stále sa opakujúcu otázku
či si už v dané ráno
zveril mu do verných rúk
pláčť či bundu.
A poctil prekliato milované
kráľovstvo svojím
bytím...
Prechádzam sa po katakombách
so svietnikom v ruke,
čo slabým tieňom osvetľuje
tváre rytierov,
ktorí víťazne poniesli
oheň Olympu
až do cieľa.
No utíchajúci plameň
nezakryje slzy smútku,
nezaženie myšlienky
že i ty si zrazu jedným z tých,
čo sa pýšia odznakom za
odslúžené roky.
Že i ty sa budeš čoskoro
na mňa dívať
s mŕtvo vysmiatou tvárou...
