Ja som nikdy nebežala cestou života. Zbierala aj tie najmenšie kamienky pri ceste. Nezabudla dýchať každý deň. Pomaly, ale s hlavou vztýčenou k slnečnej žiare, som šťastne prehmatávala každé zrnko prachu, ktoré mi šteklilo a dráždilo pokožku. Vedela som, že ŽIJEM! Vychutnávala som si ten pocit.
Málo ľudí dostalo povolenie kráčať so mnou. Keď sa už našiel výherca, hosť v mojom kráľovstve, nikdy však neodložil neskrotne túlavé topánky. Postupom času sme sa vzďaľovali. Jedného dňa pevné dlane začali strácať svoju silu, posledným dotykom sa rozlúčili spomienky a moje uplakané oči museli zakývať človeku, ktorý nedokázal vnímať krásu okolo. Rýchlosťou blesku túžil vychutnať slasť cieľa. Ale čo ak ten nikdy nenastane?
Aj ja som mala tajné túžby. Malinké kvietky na lúke videné len mojimi očami ma vždy utvrdzovali v správnosti smere cesty. Nikdy som nebola náročná. Neuveriteľne silná odvaha a túžba spoznať ešte niečo krajšie mi vždy pomohli postaviť sa na nohy.
Jedného dňa však ostali zamlčane a ustráchane kľačať v rohu môjho srdca. Blesk z neba, tak strašne čierneho nekonečna, mi skrížil cestu. Preťal na dve polovice. Spadla som ako bábika na šnúrkach bez akejkoľvek sily. Na večný život odišiel. Môj strom života zahynul. Jediný človek, jediná bytosť, ktorá ma nezištne milovala. Dve ženy spojené pupočnou šnúrou naveky rozdelila nepriazeň osudu. Moje sny, plány sa rozpadli ako domček z karát. Zamotali sa vo víre smútku. Žiaľom som rozprestrela svoju dlaň. Všetky kamienky usilovne zbierané po ceste života, kvietky, malé čiastočky piesku sa skotúľali do priepasti, ktorá predeľovala moje doteraz isté šťastie. Ostala som ležať so smútkom v očiach s jazvou v srdci v polovičke púte. Dívajúc sa na budúcnosť. Tak neprekonateľne ďalekú vidinu.
Ležím tam aj teraz. Roky uplynuli, ale moje telo nevládze ísť ďalej. Dívam sa na rebrík spájajúci dva brehy, ktorý sa tu časom zjavil ako moja pomocná ruka. Ja však nechcem pokračovať. Už nie som hora odvahy, sily a energie. Len kôpka nešťastia v ruke držiaca poslednú nádej- bielu tabletku, ktorá snáď dokáže ukončiť moje trápenie. Ja už nechcem trpieť. Nechcem sa postaviť na nohy a pomaly idúc k cieľu vychutnávať dni. Nechcem sa usmievať, radovať! Nemám dôvod. Neteší ma pohľad na nový púčik ruže, spievajúce vtáctvo, NIE!
Niečí hlas ma však prinúti poobzerať sa okolo. Blúdim zrakom. Hľadám majiteľa. „Nerob to! Otvor oči! Nadýchni sa! Žiješ! Popod prsty ti pretieklo veľa šťastia, ktorému nechceš otvoriť bránu do svojho zatrpknutého srdca!“ „Ale ja už nemám síl!“ „Nevyhováraj sa! Klameš iba seba! Ja viem, kto si!“ „Nie! Prestaň! Odvážne som kráčala k nepoznanému! Teraz už viem, kam budú smerovať moje posledné kroky!“ kričím, vrieskam, avšak iba na svoje svedomie.
Prudkým pohybom zdvíham ruku presviedčajúc samu seba o správnom rozhodnutí, prehltám vykúpenie, ktoré zapíše bodku v knihe môjho života. Čo to zo mňa ostalo? Troska plná nesplnených snov? Bojím sa. Nepoznaného. Prvykrát cítim, ako ma ovláda strach. Celú prikrýva svojím plášťom. Hlava mi pomaly padá na zem. Oči strácajú svoju farbu. Odzrkadľuje sa v nich nádej stretnutia s človekom, za ktorým duša tak túžila odletieť.
Už nemusím snívať sny o budúcnosti, týmto dňom sa moja budúcnosť končí. Nebudem hľadieť dopredu so vzrušením, čo ma tam čaká. Neviem, kam idem. Do neba? Môžem už len veriť, že za ten krátky život som zanechala krásne spomienky v srdciach ľudí, ktorých tak veľmi milujem. Túžba opäť nájsť šťastie, bytosť, ktorej pohľad ma prebudí zo zatrpknutia, bola silnejšia ako vôľa žiť. Jedna neskrotná udalosť ma síce položila na kolená, no až dovtedy som sa dokázala pozrieť hrdo do zrkadla. Teraz mi však ostáva už len vedomie, že som určitú časť svojho života ŽILA. Nebežala, ale naozaj ŽILA!
