Tento seriál sa volá cestujeme s deťmi, ale na úvod musím upozorniť, že dnes som dieťaťom v príbehu ja, pretože na výlet som išla s mojím tatkom, kým manžel zostal s deťmi na pláži v Drači. Deň sme mali pomerne nahusto naplánovaný, takže s malými deťmi by to znamenalo vláčiť ich narýchlo z miesta na miesto. Výlet to však bol veľmi pekný a starším deťom by sa určite páčil. Len ho treba detsky uspôsobiť- buď niečo vypustiť alebo si na to nechať viac času. Plán bol totiž prejsť dookola celé Ohridské jazero z albánskej aj macedónskej strany, Ohrid, Zátoku kostí a Pogradec.
Vyrazili sme skoro ráno, smer Ohrid, cez albánske mesto Elbasan. Navigácia ukazovala 3 hodiny, no po ceste sme si spravili viacero foto zastávok. Najviac ma potešia zastávka v koryte rieky Lumi Shkumbin, na mieste ktoré mi pripomínalo moje obľúbené miesto na Slovensku, meander Váhu pri Kraľovanoch. Tu bolo koryto rieky čiastočne vyschnuté, dalo sa doň vojsť a ísť si pustiť dron. Záber z neho vyzerá asi takto:
Počas tých troch hodín cesty sme videli popri ceste veľké množstvo prapodivných úkazov, viac o nich napíšem v samostatnom článku (S deťmi po Balkáne, časť 8: Hrad v Krujë a zážitky z albánskych ciest).
Ďalšia zastávka bola na opustenej pumpe na pase Urakë, keď sa cesta od koryta rieky začala dvíhať do kopcov a nám sa naskytol pohľad na domčeky a políčka na kopcoch v celom šírom kraji. Zaujímavosťou bola táto reklama na pivo, ktorá trónila na vysokom kopci. Zaujímavou bola pre nás preto, že Albánsko je prevažne moslimská krajina a islam zakazuje pitie alkoholu.
Na úplnom vrchu pasu sa nám otvoril výhľad na Ohridské jazero a tak som opäť využila príležitosť na niekoľko pekných záberov s dronom.
Bolo pre mňa veľkým prekvapením, že hneď po prekročení hraníc so Severným Macedónskom sa ráz krajiny zmenil- zmizli všetky nedokončené stavby s trčiacimi roxormi ale aj okázalé stavby so stĺporadím, zmizli mercedesy na cestách a kvalita vozovky sa zhoršila. Pôsobilo to na mňa, ako to povedať, viac Slovansky? Uvažovala som o tom, keď sme sa prechádzali Ohridom. Malebné domčeky vkusne upravené, s kvetinami v oknách, žiadna okázalosť, žiaden gýč. Len svedomitá starostlivosť o svojich pár metrov štvorcových. Dá sa niečo také povedať, že germánske národy sa pekne starajú aj o to svoje aj o to spoločné, slovanské skôr o ten svoj domčúrik, kým cesty a chodníky už pokrivkávajú, a obyvatelia blízkeho východu spravujú krajiny pre nás nepochopiteľným spôsobom, ošarpaný vchod a zlaté hodiny? Nechcem zjednodušovať, nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Iba nahlas uvažujem.
Ohrid je štyridsaťtisícové mestečko na Ohridskom jazere s množstvom kostolov, chrámov, kláštorov, mešít a minaretov- už z toho je jasné, kto všetko tu od čias antického Lychnidos-u zanechal stopu. Prehliadku mesta sme začali na hradbách Samuelova pevnosť. Auto sme nechali pred vstupom do starého mesta, cez bránu púšťal strážnik len hostí ubytovaných v centre mesta.
Z pevnosti bol pekný výhľad na zátoku aj mesto. Hotová riviéra- keby človek nevie, že je na jazere, kľudne by si myslel, že je pri mori. Z pevnosti sme sa vybrali prezrieť si fotogenické kostoly najznámejší sv. Jovan Bogoslov či sv. Klement a Panteleimion (Plaošnik) aj s ruinami stredovekej univerzity- sem sa platilo aj nejaké vstupné, ale mne to za tento výhľad stálo.
Dokonca sme si dopriali aj džúsik v záhrade za kostolom.
Tu už bolo slniečko dosť vysoko a chodenie sme schladili kúpeľom v jazere. Malá Plaža Potpeš bola v strede sezóny adekvátne plná, čo nás ale upútalo, bolo nezvykle veľké množstvo poľských turistov- žeby kvôli všetkým tým kostolom? (Propagačný letáčik uvádzal presne 365 kostolov).
Naobedovali sme sa s výhľadom na jazero za ceny podobné Slovensku.
Užívala som si každú sekundu, pretože Ohrid ma veľmi príjemne prekvapil. Pred asi desiatimi rokmi bola moja sestra s folklórnym súborom tancovať na festivale v Ohride a ja som si o tom myslela, "trepať sa autobusom do nejakého Macedónska na nejaké jazero, nejaké Nitrianske Rudno, to je teda výlet."
Lenže teraz mi Ohrid vytrel zrak, nie ne to žiadne Rudno dokonca ani Mara či Šírava.
Po obede sme pokračovali prehliadku mesta cez uličku suvenírov a Bazaar- vhodné miesto, ak si chcete kúpiť niečo zo striebra alebo z jazerných perál. Ja som kúpila nám trom sestrám a maminke rovnaké náramky.
V meste stojí ešte za zmienku:
Mestský park
Amfiteáter
Promenáda
Zlatá plaža
Následne sme po macedónskej strane jazera šoférovali do Zátoky kostí- archeologické nálezisko s domami na koloch vo vode. Názov znie trochu strašidelne, ale bolo to len krásne, opäť veľmi fotogenické miesto.
Voda v jazere mala nádhernú farbu a celá dedinka bola pre mňa unikátna. Nespomínam si, že by som niekde inde v Európe videla domy na koloch na jazere.
Viac o histórii tohto miesta si človek môže prečítať v priľahlej budove múzea.
Tatko nemal veľmi chuť na čítanie, v priebehu dňa ho čoraz viac bolel žalúdok, neskôr sa z toho vykľuli aj črevné ťažkosti. Počas našej dovolenky v Albánsku sme s tým mali do určitej miery problém všetci, mňa od zlého priebehu zachránilo pravdepodobne to, že som každý deň poctivo jedla probiotiká. Určite odporúčam zobrať si do Albánska z domu so sebou lieky na trávenie a probiotiká.
Zo Zátoky kostí sme pokračovali ďalej okolo jazera na albánsku stranu do mesta Pogradec. V určitom momente nám cestu zastala skupina vychudnutých, zdalo sa, že túlavých kráv, ale táto skúsenosť už nebola pre nás prekvapením. Jednoducho sme počkali, kým sa z cesty uhnú.
Pogradec ponúkal pláž na jazere s navezeným pieskom a pekne spravenú promenádu, inak nič moc, pre čo by sa tu oplatilo zastaviť, len socialistické činžiaky podobné priemernému slovenskému okresnému mestu. Cestou z Pogradca sme dokončili okruh okolo jazera a cez rovnaký priesmyk Urakë sme pokračovali smer Elbasan. Od Elbasanu tento krát ukazovala navigácia rýchlejšiu cestu cez Tiranu, čo bolo fajn, pretože sme si mohli vyskúšať jazdu na albánskej diaľnici- a že to bola jazda. Zážitkov z Albánskych ciest však máme také množstvo, že si skutočne zaslúžia samostatný článok: S deťmi po Balkáne, časť 8: Hrad v Krujë a zážitky z albánskych ciest.
To je na dnes všetko, ďakujem zo srdca tatkovi, že so mnou tento výnimočný výlet absolvoval.
