...až do rímskych čias. Prenesme sa sem spoločne a strávme tu jeden deň so všetkým zaujímavým, čo nás len v Albánsku môže postretnúť.
Náš deň začína na pláži. Pláž ožíva veľmi skoro, už o šiestej sa po nej prechádzajú ľudia. Na rozdiel od iných častí Európy, hlavnými prechádzačmi nie sú zamilované páriky, tu sa prechádza hocikto. Od dvojíc až po skupiny- matka s dcérou, kamaráti, dvaja muži, starí páni... Albánske slovo na to je xhiro a xhiro je veľkou časťou albánskej kultúry. Ranná prechádza je len taký predkrm, ten hlavný prechádzací čas začne po západe slnka.
Zatiaľ sa nám pláž prebúdza a chystá na nový deň- starí muži si vyťahujú domino a známy predajca lehátok nám už drží miesta v prvom rade. Jeho kolega hrabľami chystá pieskový menčester- ako som už spomínala- poriadok sa už učia robiť, ale ešte ho nevedia udržovať- každý deň vyvezú z pláže tony odpadu, ale kým príde poludnie, už prekračuješ pohodené plechovky a kým príde večer, je treba hrabličkovať v piesku a vyťahovať špaky pod každým jedným lehátkom.
Ožívajú aj všetky možné plážové povolania. Zo stredomorských krajín je človek zvyknutý na predajcov šišiek, veľkých plachiet, kabeliek, okuliarov. Albánska pláž ma svoje nuansy- tu medzi lehátkami pochodujú predavači krémov (len jednej značky) a muži, ktorí deťom tetujú albánsku dvojhlavú orlicu.
Popred lehátka sa zas šinú všakovaké- ako to nazvať? Dopravné prostriedky? Fúriky, trojkolesové vozíky a pochybné vrčiace stroje naložené nafukovačkami, ovocím, ktoré predavač pravidelne kropí, či šiškami petulla casti.
Na fúrikoch sa smaží dočierna prepečená kukurica a pomedzi to sa prechádzajú policajti a dávajú predajcom pokuty. Jeden záhadný pán drží v ruke mobil a amplión a z mobilu púšťa do ampliónu kód: Pista Kosova, Špatka Sapi, Špatka Sapi, Pista Kosova. Trvá nám niekoľko dní, kým tento záhadný kód prelomíme. (A pre zvýšenie napätia vám ho objasním až v ďalšom diele série)
Okolo jedenástej nás prekvapia zahrabávači. Nedá nám to a s jedným sa dáme do reči. Praktizujúci zahrabávač sa zahrabáva do piesku- zo zdravotných dôvodov. Vraj je to zdravé na kĺby a kosti, ale piesok musí byť horúci, takže skôr ako o 11-12.00 hod. to nepraktizujú. Treba sa zahrabať a zotrvať desať až pätnásť minút.Potom si na obed sadneme na terasu našej domácej Meggie. Rozpráva nám rodinnú históriu- tento apartmánový dom postavil jej otec s kamarátom a rozdelili si ho na polovicu. Keď pred štyrmi rokmi otec náhle zomrel na infarkt, prevzala s bratom (ako 25-ročná, brat 23-ročný) rodinné podnikanie. O rok na to Drač postihlo veľké zemetrasenie. Ich budova sa našťastie nepoškodila, ale na vedľajšom hoteli môžeme vidieť veľké trhliny.
Hotel bol zle postavený a nedodržal technické parametre pre stavbu, pre úplatky ho však schválili. Po zemetrasení bol určený na demoláciu, ale opäť, vďaka úplatkom tu ešte stále stojí a ohrozuje ich budovu. Mimochodom, jednoizbový beachfront apartmán v Drači stojí momentálne 60 tisíc eur, čo sa zdalo už teraz Meggie veľa- ceny vzrástli a rastú hlavne po tom, ako Dubaj oznámil veľkú investíciu, ktorú tu plánuje realizovať. Rozšíriť promenádu a vybudovať najväčšiu marínu pre jachty na Balkáne.
Je čas na poobednú siestu a po nej- poďho do centra mesta.
Postavíme sa na zastávku autobusu. Žiaden cestovný poriadok tu nie je, keď sa pýtame domácich, kedy chodí autobus, odpovedia nám, že "celkom často". Zdráham sa uveriť, že to naozaj takto funguje, ale potom sa na internete naozaj dočítam, že autobus ide, keď je plný. Kým príde na našu zastávku, je už naozaj veľmi plný. Aspoň, že nás zoberie- o dva dni neskôr sestru s rodinou hodinu žiaden nezoberie- prichádza čas večerného xhiro.
Ľudia sa chystajú prechádzať. Rruga Pavaresia je dlhá promenáda popri reštauráciách za plážou, promenáda Vollga sa tiahne centrom mesta, pričom v polovici je predeľuje prístav.
Večer na promenáde je divočina, vychádzajú von celé rodiny vrátane aj veľkých, často dospelých detí. Pouličný umelci búšia do bubnov daullja a žobráci k nám vystierajú ruky. Staršia dcérka už vie, že bezdomovec je človek, ktorý nemá domov. Vo Švajčiarsku však dosial zazrela za svoj život len jedného (aj to bol asi skôr mladý feťák) a tak smutne hľadí na žobrajúceho muža bez nôh. Úprimne povedané, aj ja som prekvapená, keď sa nám pri večeri k stolu postaví dieťa, ukazuje si na ústa a hovorí mandžare, mandžare. Ukážem na svoj zapečený toust- prosíš si? Kýve hlavou, že hej- dám mu ho a ono odbehne obďaleč a na dva hryzy si ho natlačí do úst. Je to pre mňa šok, že dieťa naozaj žobralo o jedlo, nie o peniaze. Ešte som v Európe nevidela dieťa, ktoré by odišlo od stola šťastné s kúskom sendviča.
A čo sa dá podľa knižky vidieť v Drači?
Rímsky amfiteáter
Hrad Drač a benátska veža (v čase našej návštevy v rekonštrukcii)
Mešity Fatih a Durres a námestie Qendra e Durrësit
Prístav (o ceste z prístavu bude samostatný článok)
Turistický sprievodca nám ešte odporúča navštíviť etnografické a archeologické múzeum, ale kto by hľadel na vykopávky a skanzen, keď pred nami celý deň pulzuje život? Vraciame sa autobusom naspäť- naša dvojročná v ňom vôbec nie je najmladšia- a o polnoci- ako každý večer- niekto strieľa na pláži ohňostroj.
Noc je tu krátka- o šiestej ráno sa, hajde, ide prechádzať.
(Pokračovanie S deťmi po Balkáne, časť 7: Severné Macedónsko, Ohrid a Ohridské jazero.)
