Prišiel scenár – ona prišla z práce, alebo išla do práce a on si našiel dôvod, aby mohol tvoriť svoje konštrukcie. Aký bol dôvod či zámienka? Vždy bol – prišla o pár minút neskôr ako zvyčajne, tričko má príliš obtiahnuté, je trošku viac namaľovaná, prečo práve použila túto voňavku, alebo je akosi priveľmi mlčanlivá, alebo naopak – priveľmi veselá, alebo prečo už nepracuje iba v ženskom kolektíve alebo koho to viezla v aute atď.
Zbytočne mu vysvetľovala, že ju zdržala nadriadená, alebo stretla známu, alebo... Nepočúval. Nepotreboval a nechcel počúvať. On bol spokojný - mal, čo chcel mať. Svoje predstavy, ako a čo mu jeho manželka robí za jeho chrbtom. Informácie od „dobrých ľudí“ z okolia boli vierohodnejšie.
Počas prvých rokov spoločného žitia bola zaujatá prácou, zariaďovaním bytu, výchovou deti a množstvom ďalších vecí. Keď prišli prvé "výpadky" nevenovala im pozornosť . Nikomu o tom nehovorila. A tak stále navonok pôsobili ako zohraný a veľmi sa ľúbiaci párik. Dokonca samu seba presviedčala, že takým určite aj oni dvaja sú. Veď „výpadky“ boli krátke a vedené skôr ako „zábava“. Neskôr sa predlžili a boli ostrejšie. Počúvať dlho do noci bez ohľadu na to, že ráno vstavala do práce bolo aj fyzicky únavné. Po každom jeho „výpadku“ sa jej však ospravedlnil. Samozrejme, že nie hneď, ale predsa. Naučila sa na tých pár hodín počas jeho amoku „vypnúť“. Naučila sa nebrať jeho obvinenia vážne a nereagovať na urážky, ktorými ju zasypával. V podstate sa nič také hrozné nedialo. Až na ten malý nedostatok bol starostlivým manželom, ktorý nepil, nemíňal peniaze, neuprednostňoval svoje záľuby a kamarátov, pomáhal doma a dalo sa s ním aj porozprávať.
Po 15 rokoch stále pôsobili ako harmonický pár. A ešte stále ju obviňoval a ponižoval. Veď ako inak by sa dalo nazvať zisťovanie, či manželku zdržali v práci alebo nie, overovanie, či naozaj išla tam, kam povedala. Predsa sa však len niečo zmenilo jeho „výpadky“ sa stavali častejšími a aj jej „vypínanie“ bolo čoraz častejšie tiež. Častejšie ako bránenie sa. Dokonca sa jedného dňa úprimné porozprávali. Ona povedala, že takto už viac nevládze a on sa vyznal, že nerozumie tomu čo sa s ním deje, nech mu pomôže. To platilo do nasledujúcej „prednášky“. A zbraňou sa stali aj deti. Na začiatku spoločného života sa dohodli, že ona bude prísnejšia ako on. Neskôr sa však, podľa neho, z nej stala despotická matka, ktorá deťom iba všetko prikazovala a organizovala.
Ďalšie 3 roky sa ešte stále „nič“ nezmenilo. Pre okolie boli stále harmonickým párom, no ona už vedela, že dlho nebudú. Už toho mala po krk. Ani zmena zamestnania nepomohla, prestala hľadať ospravedlnenia na tie jeho „výpadky“, už sa nebranila iba vypínala, ale ešte stále sa bála. Láska k nemu jej obavy z toho, že deti na ňu zanevrejú a že jej okolie neuverí, boli silnejšie ako vôľa odísť. Raz keď v slabej chvili povedala deťom, že už nemá síl a pôjde preč, jej povedali, že nech ostane doma. Oni si už zvykli – v čase „výpadku“ si poplačú v detskej izbe a potom zase je „dobre“. A tak nakoniec v takých chvíľach radšej volila istotu – aj keď za cenu neviditeľných rán. Tých rán, ktoré nikto nevidel. Iba ona ich cítila. Trhalo jej to srdce a bralo chuť do života.
Jedného dňa sa vrátila z kúpeľov. Nechcela mu dať žiadnu zámienku – aj keď bola unavená z cesty, chcela mať taký obyčajne pekný deň. Tešila sa na manžela a deti. Chcela si ich po tých niekoľkých týždňoch užiť. S prekvapením však zistila, že on má iné plány. Potreboval si ujasniť čo to tam „stvárala“. Jemu to bolo jasné. V ten týždeň, keď deň za dňom v noci skoro nespala, sa rozhodla. Bolo to zrazu také ľahké. Už ani nehľadala odpovede na otázky, neodôvodňovala si jeho správanie, neriešila čo deti a príbuzní, ako to vlastne bude žiť. Pochopila, že život a živorenie je rozdiel. Rozvod bol pre ňu už nie neprekonateľným krokom. Bol prekvapením pre neho. Bolo to tak odrazu, bez „varovania“. Bol to aj šok pre okolie.
A tu by mal byť zvonec a nepodarenej „rozprávky“ by mal byť koniec. Ale nie je. Zvykli sme si na takéto „ženské“ príbehy s malými odlišnosťami. Čo však ak to nie je ženský príbeh a nie sú tú odlišnosti? A čo keď to nebola ani nepodarená „rozprávka“, ale príbeh kde on rozprával o nej a nie ona o ňom.
Oprava: Zdroj http://www.manzelstvo.sk , volne upravene
