Na začiatku bol skutočné Google, ale tam som hľadal ja čosi o partnerských vzťahoch. Vzťahy medzi ľuďmi, medzi partnermi, medzi rodičmi a deťmi ma zaujímajú a priťahujú. Hlavne od doby, kedy ten môj „akosi doškrípal". A tam, na „Gugli" to teda začalo.
Klik a začínam čítať príbeh. Čím viac ho čítam, tým viac ma priťahuje. Prečítaním poslednej vety som rozhodnutý. Male úpravy a ponúknem ho nasej blogerskej verejnosti. Dôvoď? Mojim očakávaním bolo zistiť názory na možnú skutočnosť, že príbeh nie je o žene, ale o mužovi. To tradičné, delenie na obete a vinníkov mi nesedí. Však aj obete aj vinici sú ľudia! Očakával som, že predstavivosť ešte nevymizla, že za „namaľovanými očami" je možné vidieť aj „nagelované vlasy", že.... Za malú chvíľu som so vzrušením, plný očakávania nastavoval „aktivovať" a „uložiť". Večer som zaspával mysliac na „nepodarenú rozprávku", ale so zvláštnym pocitom...
Vytešený, že budem poznať postrehy iných ľudí zapínam počítač, prihlasujem sa na blog a...čítam odkaz od adminov. Neveriac krútim hlavou. Ja a publikovať plagiát? To snáď nie! Ja som to predsa bytostne prežil. A potom mi zaplo. Napísanie článku nie je to iste ako úprava článku kohosi iného - nekončí jeho publikovaním, ale jeho dôsledným dopísaním. A tá moja úprava mala končiť uvedením zdroja. Je jedno, aký bol môj úmysel, čo som prežíval. Ktosi iný to už tak perfektne poukladal predo mnou a... Nekončil však tak. Admini mali pravdu. Konali správne.
Prepínam do diskusie a čítam príspevky. Ani jeden o tom čo som očakával a čo som naznačil na konci „rozprávky", ale úplne o čomsi inom. Nachádzam však link na autorku. Čítajúc si hovorím, však je to presne to iste čo som čítal úplne inde. Vraciam sa na to inde a naozaj. Na konci príbehu je uvedená rovnaká autorka. Tu mi doplo znova...dočítajúc to do konca (potiahnuť posuvnik úplné dole), by som mal pripomenuté urobiť to, čo som neurobil. Znova krutim hlavou a neveriaco uvažujem o sebe. Naprávam svoju nedôslednosť. Píšem opravu a odpovedám v diskusii. Keď skončím, tak uvažujem nad tým prečo sa neobjavil ani jeden príspevok podľa môjho očakávania? Neprišiel som na to...
Neskôr v momente, keď som si prečítal v diskusii, že pôvodný článok je lepší som sa zhrozil a chvíľu som rozdychával. Napadlo ma, že konzum našej mačko-psej spoločnosti zasiahol aj do blogérskej komunity. A dôvod?
Ľudia čoraz viac kritizujú, hodnotia kto viac a lepšie, porovnávajú, preferujú, „10 odborníci z 8 doporučujú „ , hlasuje sa ... Predsa „je normálne" byť najlepší! Však dobrý už v základnej škole znamená mať trojku! A ako trojku nemať? Stačí ukázať na tých, okolo a automaticky ten pocit najlepšieho príde. A žeby rovnako to bolo aj na našom blogu? Byť lepší, mať vysokú „karmu"...nezdieľať...a vôbec nikto nie je povinny plniť moje očakávania.
Mam pocit, že sa zabúda na to najdôležitejšie. Na to, že veľa „nepodarených rozprávok" vzniká aj tak ako vznikla ta moja. Už sa v tom našom dokonalom a neomylnom svet zabúda, že pravé chybovanim a naprávaním chýb, teda vlastným prežitím, sa človek učí, že nie je cieľom človeka naháňať sa za tým či ho niekto ohodnotí že je lepší, alebo iný. Stačí, že on sám vie byt taký obyčajný - dostatočne dobrý, vedomý si svojej hodnoty, nepotrebujúci si dokazovať kritikou, hodnotením, porovnávaním a končiac až vojnou, že je lepší. Tvrdenie, že chytrý sa učí na chybách iných a hlúpi na svojich je zase iba manipulácia, ako byť „lepší", Vychytralost nie je múdrosť. A mimochodom koľký z nás sa nepopálili na ohni, napriek tomu, že im povedali, že páli? Vtedy však neriešili „lepší - horší" - žili.
