História sa zase zopakuje. Znova začnú „demokratické“ dohody s prekvapivými vyhláseniami a tom kto s kým, kde, proti komu a najdôležitejšie za koľko. Za koľko sa však nedozvieme. To je predmetom tajomstva činnosti nami zvolených zástupcov. Reklamou tlačená maximálna zodpovednosť vyjadrená v predvolebnej kampani sa dostáva kdesi stranou. Začína deľba koristi. Ako to ináč pravdivo nazvať? Malí sa spoja proti veľkému a demokraticky zvíťazia nad väčšinou. A zase je to úplne inak ako si jednoznačne zvolila väčšina a dokonca je to inak ako si zvolili aj tí menšinoví.
Tak ako to teda je? Rovnako ako vzdy, ked vznikne kompromis. Keď jeden chce čaj a ten druhý kávu a kompromisom su pomyje. A čo ak je tam ešte treti a ďalší? To musí byť kvalita! Po ukončení deľby – vyhlásení programového vyhlásenia vlády, sa to dozvieme. Znova sa presviedčame, že každá strana ostáva verná svojmu názvu – strana a tam aj ide. Nie priamo k cieľu, ako priamo to bolo povedané pred voľbami, ale do strany. Následok pre voliča je však vždy rovnaký. Voliči dostanú „kompromis“ ktorý si nezvolili a strany to čo chceli. Volič musí prejsť celú cestu, nič nepreskočí. Musí zaplatiť znova za to, že si zvolil stranu maximálne zodpovedných ľudí. Ľudí, ktorí pod pláštikom demokratickej voľby a vyhláseniach typu: „Prospech pre všetkých!“ sú však najprv maximálne zodpovední za prospech tvorcov vlastnej strany. Títo jedinci sú pod pláštikom strany aktérmi svojej vlastnej hry na míle vzdialenej od tej stranou sľubovanej. Už viac ako 20 rokov sa o tom demokraticky presviedčame.
Otázka je prečo ešte aj v 21 storočí potrebujeme lekciu o tom, že život nie je o stranách a ich tvorcoch ale o ľuďoch. Z akého dôvodu stále volíme strany a nie ľudí? Žeby platila nejaká paralela s kolektívnym investovaním? Tam jediný kto vždy získa je správca fondu - jeho tvorca. Ostatní vždy podľa toho na ktorej strane - aký produkt vlastnili.
