Pri slove učiteľ sa nám vybavia rôzne predstavy. U mňa v minulosti to bol ten zástup učiteľov, ktorých som stretol a ktorí pracovali na mojej edukácii a výchove. Boli rôzni. Však to poznáte rovnako ako ja. Tiež ste ich hodnotili a možno rovnako ako ja – dobrí, zlí, ti čo naučili a ti ktorých som nemal rád.
Často spomínam na môjho učiteľa na dedinskej škole. Raz si ma zavolal a požiadal ma, aby som z brezy, ktorá rástla hneď pod oknami našej štvrtej triedy, išiel odrezať prút vhodný na ukazovátko. Hrdo som vyskočil, prevzal si od učiteľa jeho vreckový nožík a vybehol na strom ako veverička. Vedel som presne ktorý konár odrežem, lebo v tej dobe som bol na všetkých stromoch v okolí ako doma. Brezový prútik som pekne opracoval, upravil správnu dĺžku a s patričnou hrdosťou ho odovzdal aj s nožíkom učiteľovi. Ten s ním švihol – skúsil ho úplné ináč ako by mal skúsiť ukazovátko – a s úsmevom mi povedal, že som dobre vybral a že ho aj hneď vyskúša. Chcel som ísť na svoje miesto. On ma však zastavil. Pripomenul mi, že pred tým ako ma poslal na brezu, som pod lavicou čítal knihu a nedával pozor na jeho výklad. Kým som stihol pochopiť už svišťalo ukazovátko – palica vzduchom a ja som dostal prvú výchovnú po ľavej ruke. Viac ako bolesť vo mne rezonovala nespravodlivosť. Nechápal som dôvod takéhoto konania. Prečo ma poslal po ukazovátko, v dobe „pobytu“ na breze som naozaj nesledoval jeho výklad, a trestá ma za niečo čo nebola pravda, pretože pri čítaní som iba výnimočne nedával pozor na učiteľov výklad. Viackrát si ma už predtým preveril (čítal som takto už druhý rok) zopakovaním poslednej vety z jeho výkladu. Tak v momente, keď ma preventívne držal za pravú ruku a „ukázovatko“ svišťalo vzduchom, som miesto zvyčajného odťahovania ruky, kedy palica triafala konce prstov, potlačil dopredu. Učiteľ nestačil zareagovať a plnou silou si udrel po svojej vlastnej ruke. Isto ho to bolelo ako mňa ta rana predtým, ale poznať to bolo iba v jeho očiach. Rovnako tak v nich bolo aj prekvapenie. Keďže sa ďalšia výchovná nekonala, tak som odkráčal do svojej lavice. Spolužiaci si nič nevšimli, ale ja aj môj učiteľ sme vedeli. Ten ma už nikdy viac palicou nevyučoval. Až neskôr som pochopil, že sme sa stali obaja „predmetom“ edukácie a výchovy toho najlepšieho učiteľa. Jeho meno je ŽIVOT.
A čo to ma spoločne s tými sirénami a s dňom učiteľov? Je to vzdelávanie sa a úcta k učiteľovi. Je totiž jedno ako my ľudia odôvodňujeme svoje konanie, či k tomu potrebujeme sirény alebo brezové prúty, aby bolo jasné kto vzdeláva. Život – majster edukácie nám to aj tak ozrejmí po svojom. Je iba na každom z nás či pochopíme jeho metódy a vzdáme mu úctu, alebo sa budeme vzpierať.
