Je prekvapivé, aspoň pre mňa, ako teória rovnakých žalúdkov nachádza svojich zástancov v tých najrôznejších skupinách. A to aj tam, kde by sme to naozaj čakať nemuseli. Myšlienka dať, pridať, rozdeliť všetkým rovnako a rovnakú čiastku sa stretáva so silnou podporou. Rovnaké dôchodky, rovnakou čiastkou valorizovať tie existujúce. Zaistiť všetkých rovnako. Aj keď ľudia boli, sú a budú rôzni. S rôznymi zásluhami, s rôznym príspevkom pre svoj život.
Znie to totiž tak dobre, ľudsky i sociálne. A pritom to v sebe skrýva veľkú nespravodlivosť. Ako je totiž možné dať všetkým rovnako a byť spravodlivý? Veď predsa nie sú dvaja ľudia, ktorí sú rovnakí. Ako možno dať všetkým to iste? A nepoškodiť jedného a zvýhodniť iného? Nebola to náhodou základná myšlienka komunizmu, ktorá hlásala: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb." Treba pripomínať, kam viedli takéto myšlienkové smery?
Základným výsledkom presadenia myšlienky "všetkým rovnako" je, že ľudia rýchlo pochopia, že snažiť sa neopláca. Načo? Veď aj ten, čo sa nesnaží, ba dokonca sa flákal má toľko isto ako ten, čo sa snažil a makal celý život. Demotivácia a strata zodpovednosti za samého seba je základnou črtou toho, čo sa volá rovnostárstvo. Lebo to je rovnostárstvo, nie solidarita. Solidaritou pomáhame, ale nezbavujeme zodpovednosti ani motivácie. Pomáhame všade, kde je to potrebné, kde sa niekto dostal do ťažkostí a treba mu pomôcť.
Rovnostárstvo vedie, motivuje k strate záujmu starať sa o svoje veci. Potrestá tých, čo sa snažili a odmení tých, čo sa viezli. Je preto nespravodlivé.
Aj preto ma udivuje, koľko ľudí si tieto súvislosti prestali uvedomovať. Nezabúdajme, že aj pekne znejúce slová nás môžu zaviesť na scestie, pokiaľ si neuvedomíme skutočný význam slov a nenazveme veci pravými menami. Solidarita a rovnostárstvo sú pojmy, ktoré si nesmieme zameniť. Lebo ako bolo povedané dávno: "cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami".
Ľudo Kaník
poslanec NRSR za SDKÚ-DS
