Keďže stále ešte panuje zima a ja som unavený z pracovnej cesty a vôbec z práce všeobecne, volím dnes jednoduchú prechádzku, kedy si s bračekom Jokom oddýchneme, ale zároveň sa príliš nezničíme. Zúfalo potrebujem vypadnúť von, vlastne je celkom jedno kam.
V Hornom Smokovci som pracoval 13 rokov. Pobehal som okolie Smokovcov hore - dolu, zažil naozaj všeličo a do Tatier dochádzal za každého počasia, aj počas kalamít a víchric. Spoznal som miestnu komunitu, tatranský lifestyle a bez toho aby som to chcel, prirástlo mi to tu veľmi k srdcu. Nechodím sem pravidelne momentálne už tri štvrte roka a pociťujem silné nutkanie prejsť si to tu ešte raz. Starnem.
Ráno teda prichádzame do Tatier, najprv ale do Dolného Smokovca. Pod Národným ústavom detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, kde som mimochodom pred mnohými rokmi absolvoval asi dvojmesačné liečenie, sa nachádza jeden z cieľov, ktoré zvykneme s bračekom Jokom vyhľadávať. Drevený Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa z 19. storočia navrhol slávny Gedeon Majunke. Veľmi nám pripomína väčší drevený kostol v Tatranskej Javorine, tento je ale oproti nemu oveľa skromnejší. Ranného ticha a kľudu sa ale nedočkáme, počasie je ukážkové a tak sa to začína hmýriť ľuďmi už teraz a tu. A to nás čaká ešte centrum Smokovca. Pofotíme, odchádzame.
Parkujeme na parkovisku pred mojou bývalou robotou v Hornom Smokovci. Nič sa tu nezmenilo. Čo ja som tu času strávil. Bračekovi Jokovi chcem ukázať nejaké iné cestičky, preto ideme do Starého Smokovca lesom, poza hotel Bellevue a smerujeme ku prameňu Smokovecká kyselka. Prameňa, okolo ktorého to tu kedysi v Smokovci celé vzniklo. Bohužiaľ, prázdnu fľašu na ochutnávku vody som si zabudol, to ma mrzí.
Starý Smokovec je najstaršou tatranskou osadou a jedným z troch hlavných centier Vysokých Tatier. Má za sebou dlhú a bohatú históriu, počas ktorej sa spočiatku kúpeľné stredisko pretransformovalo na centrum oddychového rezortu a horských športov. Samozrejme sa odtiaľto vyráža na mnohé túry, nad Smokovcom je tiež známy Hrebienok. Nemôžem nespomenúť, pretože ma to fascinuje, že v Smokovci sa v minulosti odohralo niekoľko naozaj významných športových udalostí, napríklad majstrovstvá Uhorska v krasokorčuľovaní, majstrovstvá Európy v tenise či Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní na Hrebienku.
Od prameňa smerujem trochu do kopcov. Vyšliapeme na najvyššie položenú krížovú cestu v Strednej Európe. Prekvapuje nás, že cestička je značne zľadovatelá. Hore sa vynoríme vlastne na konci krížovej cesty. Tá je tvorená viacerými umelecký dielami - sochami a skulptúrami, na mieste jednotlivých zastavení. Musím ale podotknúť, že sa nám jednotlivé diela veľmi nepáčia. Pripadajú nám jednoduché, niektoré gýčové. Ale, je to len subjektívny pocit, ktorý máme pri pohľade na nahromadené guľatiny dreva, ktoré majú niečo symbolizovať. Možno sme len kultúrny neandertálci.
Zídeme opatrne po ceste dole a smerujeme do centra Smokovca. Ľudí je ako maku. Nič iné som ani nečakal. Nebráni nám to ale obdivovať jeden z najkrajších drevených kostolov v Tatrách. Za Grandhotelom, pod stanicou lanovky a vedľa nového Rezortu Hrebienok, stojí drevený Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie z 19. storočia. Takisto ho navrhol Gedeon Majunke a je postavený v alpskom štýle. Dnu sa bohužiaľ teraz nedá ísť. Zvonku je však kostol veľmi malebný, fotogenický, jednoducho - pekný. Vždy som ho obdivoval. Nedávno prešiel rekonštrukciou, preto som rád, že lešenie okolo neho už zmizlo.
Ideme ďalej od hluku a chaosu. Smerujeme do Nového Smokovca, kde sa pristavíme pri Pamätníku na víchricu z roku 2004. Pamätám si, že aj u nás v Kežmarku vtedy fučalo tak, ako som už nezažil nikdy potom. Rýchlo si ešte odfotím Evanjelický kostol, ktorý sa mi takisto veľmi páči a ideme ďalej, lebo je nám ešte málo. Míňame všetky hotely, penzióny a tatranské vily, niektoré so zaujímavou architektúrou a prevedením.
No a kroky nás dovedú až do Tatranskej Polianky. Sem som sa veľmi chcel pozrieť, pretože je to miesto, kde sme ako deti pravidelne chodievali. Konkrétne ku Wolkerovým jazierkam. Mali sme takú tetu Helu z Trnavy, čo bola sestra mojej babky a tá bola astmatička. Každý rok chodievala na liečenie do Sanatória Dr. Guhra a ja, s mojimi bratmi, sme ešte s mojou Krstnou chodili pravidelne počas jej pobytu každý rok tetu navštevovať. Súčasťou bola vždy prechádzka okolitým lesom, ktorá končila návštevou miestnej reštaurácie v Tatranskej Polianke a konzumáciou vyprážaného syra s hranolkami, kde som si toto jedlo zamiloval. Chcel som sa tu ešte raz pozrieť.
Wolkerove jazierka sú dve malé a malebné vodné plochy, kde sme kedysi zažívali svoje dobrodružstvá. Prostredie pri nich je veľmi príjemné, s posedom a najčistejšou vodou na svete. Český básnik Jiří Wolker, ktorého ja považujem za génia, lebo takto krásne ako on nepísal už nikto iný, sa v Tatranskej Polianke liečil z tuberkulózy. Na jeho pamiatku sa tieto dve jazierka volajú po ňom.
Pookrejeme a vraciame sa rovnakou cestou späť. Po chodníku, vedúcom popri ceste, pozorujeme ešte kačičky na inom jazierku, schovanom trochu v lese, pod vilou Tatranský domov. Tatry majú silu a to sme sa boli len prechádzať "dole".
Nakoniec sme nachodili niečo okolo 13 km. Ale bolo naozaj skvelé opäť prísť na staré známe miesta. Občas bývam hrozne nostalgický.
Výlet sa uskutočnil v nedeľu 01. marca 2026.
