Dlho som tu nebol. Párkrát pracovne, nejaké tie túry, v zime na zamrznutej hladine jazera. Svojho času som tu dokonca absolvoval svoj prvý školský výlet, v prvom ročníku na základnej škole. Dobré časy.
Čaká nás dnes pekelne horúci deň. Očakávam na Plese obrovskú haldu turistov, preto musíme s Jokom vyraziť ráno a tesne po siedmej sme na mieste. Už samotná cesta tam po Ceste slobody sa mi páči, nechodím tade často. Parkujeme na centrálnom parkovisku, miest je ešte habadej. Neskôr pri odchode je parkovisko už úplne plné a platím za tarifu "4 hod - celý deň" 12 EUR kartou. Tatry sú kruté. Nič, utekajme ku jazeru.
Ešte predtým mi to ale nedá a odbehneme pozrieť Hotel Panorama. Podľa mňa ide o architektonický skvost, skvelý príklad brutalizmu. Otvorený v roku 1970 pre MS v lyžovaní a je dielom českého architekta Zdeněka Řiháka.
Utekajme už k vode. V pláne je najprv prejsť si klasický okruh okolo Štrbského plesa, ktorý má cca 4 km. Prechádzka je to idylická a ležérna, ponúka viacero veľmi pekných vyhliadok na okolie a Tatry. Dominuje najmä Hotel Patria, vyhliadková veža Tatras Tower a veľký skokanský mostík. Po ceste nachádzame viacero drevených sôch a skulptúr, lavičiek, náučných tabúľ, či reštaurácií. Je to skrátka absolútna prechádzková destinácia. Ľudí je menej než sme čakali, resp. sme tu možno v ten pravý, kľudnejší čas.
Chcem prechádzku trochu spestriť, preto odbáčame ku prírodnej rezervácii Slepé pleso. Nie je to nijako značené, ale miesto sa nachádza neďaleko odbočky na modrú značku smerujúcu na Chatu pod Soliskom. Slepé pleso nás ale nijako neoslovilo. Ide o zanikajúce jazero, ktoré nemá súvislú vodnú plochu a dalo by sa charakterizovať ako rašelinisko. V túto chvíľu tam bohužiaľ nie je žiadna voda. Vraciame sa teda späť na chodník okolo jazera.
Kráčame okolo domu Máše Haľamovej, stretávame turistov, rodinky s deťmi, bežcov, Poliakov a Indov. Opodiaľ vidím svojho bývalého kolegu v pracovnom nasadení, ako polieva kvety. Nedá sa neobdivovať panorámu Vysokých Tatier. Naozaj pohodová atmosféra, zatiaľ márne hľadám tatranský chaos a plnku, frekvencia ľudí sa zvyšuje, až keď jazero plne obkrúžime a my sa presúvame po chodníku hore do ďalšej lokality, smerom k Hotelu FIS.
Zaradíme sa do davu, ale čoskoro odbočíme do strany. Obzrieme si miesto s názvom Pozdrav z praveku, kde sa nachádza zoskupenie veľkých balvanov, ktoré svojím usporiadaním pripomína praveké megalitické pohrebisko. Balvany majú podozrivé tvary, dokonca sú na nich známky opracovania a evokujú, že by v minulosti mohli byť súčasťou obradného a rituálneho miesta. Treba ale povedať, že sa nejedná o všeobecne uznanú archeologickú lokalitu a miesto tak má len umelecko - symbolický charakter.
Odtiaľ hneď vystúpime ku nenávidenej drevenej stavbe. Vyhliadková veža Tatras Tower alebo aj Veža snov má 53 m, patrí TMR a stojí tu od roku 2020. Odvtedy je predmetom neustálych hádok, ponosov a nenávisti. Veža totiž zmenila panorámu Štrbského plesa, kritizované bolo i jej architektonické prevedenie a tiež, že je vlastne zbytočná. My ideme hore, pozrieť sa ako to je. Gopass mi vypršal už dávnejšie, preto platím plné vstupné 13 EUR. Stavba samotná je celkom pôsobivá, výhľady sú fajn, ale neposkytujú takmer nič nové, čo by sa nedalo vidieť aj z iných miest na Plese. Pridaná hodnota z tohto hľadiska je teda podľa mňa takmer zanedbateľná a význam samotnej veže je viac než diskutabilný. Vežu v Bachledovej doline považujem v porovnaní s touto za jednoznačne atraktívnejšiu. Jediná vec, ktorá nás zaujme, je sklenený roh vyhliadkovej terasy, pretože na niečom podobnom som ešte nemal tú možnosť stáť. V cene je tiež suchý tobogan, ale nevyužívame. Padáme preč.
Ak máte v sebe značnú dávku nostalgie po dobách minulých a trochu srdce urbexera, určite choďte hore ku skokanským mostíkom. Iba sa pozrieť. Cestu tam sme našli ľahko, dá sa takisto odbehnúť z turistického chodníka vedúceho na Vodopád Skok.
Na Štrbskom plese sa nachádzajú dva skokanské mostíky - veľký a stredný mostík. Tradícia skokov na lyžiach na Plese siaha až do roku 1918, ale zlatá éra prišla samozrejme v roku 1970, kedy sa tu konali MS v severskom lyžovaní. Celý areál bol zrekonštruovaný, zmodernizovaný a súťaž skokanov vtedy sledovalo na 100 000 divákov, čo patrí dodnes medzi najvyššie návštevy športového podujatia na Slovensku. Na dlhé roky sa tak toto miesto stalo významným centrom skokanských súťaží v Strednej Európe, skákal sa tu tiež svetový pohár. Ako už ale vieme, veci sa zmenili.
Ako vravím, ku mostíkom sa dostanete bez akýchkoľvek problémov, až na dotyk. Trochu ma to prekvapuje, pretože bezprostredný areál i stredný mostík je úplne voľne dostupný, bez reštrikcií, zákazov a obmedzení. Nedostanete sa len do veľkého mostíka, ktorý odoláva času i vandalom. Prekvapujúce je to pre mňa hlavne preto, pretože za určitých okolností môže byť aj trochu nebezpečné tam ísť, vzhľadom na výšku a súčasný stav stavieb. Hore pri mostíku stretávame opaľovať sa starší pár. Braček Joko tvrdí, že pán bol nahý, ale ja som si nič nevšimol, ha ha.
Okrem pohľadu do areálu FIS je zo stredného mostíka úžasný výhľad do Mlynickej a Mengusovskej doliny. Máme odtiaľto vyhliadkovú vežu zadarmo. Jedno s druhým - veľmi originálny zážitok.
Ostáva nám presunúť sa do spodnej časti Štrbského Plesa. Po ceste dolu si uvedomujem, že obec Štrba tu dáva jasne najavo, komu vlastne Štrbské Pleso patrí. Aby sme sa rozumeli - územie Plesa nepatrí územne pod mesto Vysoké Tatry, ale obci Štrba. Preto je na Štrbskom Plese informačná kancelária Štrby a po ceste jazdí vozidlo obecnej polície Štrba. Dôjdeme ku Rázcestiu pred Heliosom a odbočujeme nenápadným chodníkom ku ďalšiemu cieľu. Ním sú Jazierka lásky, v minulosti nazývané ako Štrbské rybníky. Svoj súčasný názov dostali jazierka kvôli pacientom z liečebného domu Helios, ktorí tu trávili čas. Predtým bol ich význam výsostne pragmatický, ako chovné nádrže pre ryby. V súčasnosti je to stále príjemné oddychové miesto, čo si myslelo aj to veľké množstvo ľudí, ktoré sa tu s nami nachádzalo.
Prejdeme ešte o kúsok nižšie, až sa dostaneme ku Novému Štrbskému plesu. Vodná plocha hneď vedľa hlavnej cestnej komunikácie ma zaujme zaujímavými ostrovčekmi. Jazero bolo umelo vytvorené roku 1900, s cieľom vybudovať pri ňom hotel a prilákať tak na toto miesto turistov. Trochu menej atraktívny brat Štrbského plesa, ale spolu s panorámou Tatier určite nie je na zahodenie.
Nové Štrbské pleso obídeme a chodníčkami sa zase naspäť dostaneme do centra Štrbského plesa. Ideme na pivo. Sedíme na terase a starší pán, fajčiaci za neďalekým stolom, sa zrazu postaví a presadne si za elektronický klavír. Začne hrať tie najznámejšie oddrhovačky z priebehu snáď celého storočia. Pri odchode sa dá do reči s mojím bratom a vysvitne, že pochádza z Kežmarku, tak ako my, čo ho nadmieru poteší. Asi stretáva len samých cezpoľných.
Na pive hodnotím výlet. Niektoré miesta boli úžasné, iné menej. Prešli sme cca 10 km, vo veľmi horúcom počasí, ale mne to našťastie nevadí. Horské stredisko Štrbské Pleso je krásne, jedinečné, gýčové, drahé, preplnené. Stojí jednoznačne za návštevu. Už teraz viem, že tu nie som poslednýkrát, pretože sa odtiaľto ide do hôr !
Výlet sa uskutočnil v nedeľu 28.06.2026.
