V Európe existuje jedna pútnická cesta, o ktorej mnohí hovoria, že je najstaršia svojho druhu. Taktiež vraj najkrajšia a možno aj najdlhšia... Ktovie, určite je to ale tá najviac zkomercionalizovaná, tá o ktorej sa už snáď popísalo najviac.
Známy brazilský autor Pablo Coello ju snáď spomenul v každej zo svojich kníh. Je to cesta svätého apoštola Jakuba - celosvetovo známa ako Camino de Santiago - so všetkými svojimi, takmer už nepočetnými, variáciami (vraj z každého miesta Európy, kde bol kostol, kaplnka, alebo čokoľvek iné, pomenované po sv. Jakubovi, viedla jedna cesta - teda aj od nás, z Levoče).
Všetko to v podstate začalo v roku 813, keď bol v Compostele objavený hrob sv. Jakuba. Odvtedy už milióny párov nôh pod vedením Benediktínov a ochranou Templárov prešlapalo cesty vedúce do Compostely. Najznámejšia sa pritom stala Francúzská cesta (Camino Frances) a v roku 1993 sa dokonca dostala aj do zoznamu Europského kultúrneho dedičstva.
Camino Frances začína na úpätí Pyrenejí, ešte na francúzskej strane, v malebnej dedinke St. Jean Pied de Port. A práve tam sme náš začiatok naplánovali aj my.
Samozrejme, chcelo to najprv sa do toho St. Jean akosi dostať, ale po krátkom čakaní vo Viedni, jednom prestupe v Brusseli, a krásnom prelete nad zamračeným Francúzskom, sme o chvíľu pristávali v Toulouse.
To už bol ale koniec dňa, a keďže únava chce spánok, bolo treba niekde hodiť bivák... Vzhľadom k tomu ale, že sme boli priamo v centre, nebolo to vôbec jednoduché, dokonca ešte ani o druhej v noci.
Najprv sme to skúsili na lavičke, hneď pred letiskom - to bolo akosi príliš veľa hluku - takže sme to nakoniec posledným metrom vzali až na okraj mesta, ale kôli začínajúcemu dažďu (to sme vtedy ešte netušili, ako dlho to bude trvať), ostalo ako jediné vhodné miesto vchod do uzavretej stanice metra.
Ráno, teda ešte o piatej v noci, nás čakal presun späť na stanicu, vlakom do Bayonne atam mini pátracia akcia po miestnom Carrefoure, keďže sme potrebovali dokúpiť ešte zopár bombičiek do variča - a to všetko postavené na zatiaľ neoverenom predpoklade, či v Bayonne Carrefour vôbec existuje... ,-)
Našťastie bol a štyri bomby doplnili naše zásoby. O 14:37 sme sa už vyvaľovali v pomerne práznom motoráčiku, ktorý si to pomaly šinul hore pyrenejským priesmykom, smerom k Saint Jean Pied de Port.
A každým kilometrom navyše akoby sa človek ešte viac posunul späť do histórie... A to bol ešte len začiatok...
Na stanici sme sa vyzbrojili čo najväčším množstvom nepremokavého materiálu - čas síce ukázal, že aj tak to bolo zbytočné - ale aspoň pre ten počiatočný pocit sucha sa to oplatilo a vykročili sme smerom k Rue de la Citadelle , kde to registráciou pútnika v podstate celé začína.
Mesto, v ktorom na každom kroku bolo cítiť akúsi zvláštnu atmosféru... St. Jean snaď žije len pre jediné - pre tie každodenné a nekončiace zástupy nových a nových pútnikov zo všetkých možných končín Zeme...
Registrácia, spočiatku jednoznačná záležitosť, sa ale zmenila na krutý boj nás troch a vedúceho turisticko-pútnickej kancelárie. Keď totiž odvážil naše tri batohy (neviem, či tak kontroluje každého), namerané hodnoty mu asi najprv spôsobili mierný šok, potom ale jednoznačným ' nie' nás začal presviedčať, že teda s 22 kilovými batohmi, to musíme byť prinajmenšom blázni, a že on nás takto pustiť predsa nemôže...
(rozumná hmotnosť je okolo 10 % telesnej váhy, vačšinou niečo medzi 6-8 kg)
Naše chlapské reči o tom, že to nieje nič ťažké, len odbil vetou, že to mu tvrdí každý a potom on musí zbierať vyčerpaných pútnikov už kdesi na úpätí Pyrenejí...
Nakoniec ale jeden argument predsa len zabral. S tvrdením, že ako deti vysokohorského nosiča to zvládnuť musíme, a po ubezpečení, že pre istotu zašleme aj mail o tom, ako sme došli, sa len zaškeril (určite presvedčený o tom, že o tri hoďky nás vidí opäť) a slovami Buen Camino nás vyprevadil na ulicu...
Na radnici práve odbíjalo 6 hodín a asi každý normálny pútnik sa snažil nájsť ubytovanie a na tri týždne možno poslednú pohodlnú posteľ. Tak sme radšej o našej stratégii hneď vyraziť na cestu radšej taktne pomlčali. Ktovie, ako by to znášal... ,-))Nakoniec, čo iné sa dá v takom hnusnom daždi robiť, no nie?
Takže sme ešte ľavým okom obzreli mesto, pravým dolinu pod nami...
...zvolili starú Napoleónovu cestu do vrchov...
...a každým krokom stúpali vyššie a vyššie. A pre psychické vylepšenie nálady fungovali virtuálne prirovnania typu: ' veď to je len ako zo Starého Smokovcana Terryho chatu a cez Priečne sedlo to šibnúť do Veľkej studenej a späť...'
Občas sa ale naskytli aj úžastné miesta na oddych - a tie výhľady do doliny, tie boli ešte úžastnejšie...
Jednoznačne prvý deň, všetci traja vysmiatí od ucha k uchu - nikto netuší, čo nás za tých x dní do konca ešte čaká...
Brat fungoval ako dokonalý zápisník všetkého - prejdených kilometrov, dosiahnutej nadmorskej výšky, priemernej rýchlosti aj časových intervalov. A to som ešte zabudol zoznam prejdených miest a dedín, dôležité križovatky...
Proste s ním sa nedalo zablúdiť! A teraz môže vydať memoáre o ceste. ,-)
Hodinky na rukách aj na vežiach ukazovali skoro osem a my sme míňali ubytovňu, asi poslednú na nasledujúcich 15 kilometrov. Bola síce napraskaná, keď sme ale zašli dovnútra pre pečiatku do našich 'credential' - ako dôkaz, že sme tam boli - celé osadenstvo zrazu dvíhlo zrak od teplej polievky a s miernym údivom vyzvedali, kam to vlastne chceme ešte dnes dôjsť...
Nakoniec to bolo už len pár kilometrov, začala hustá hmla, opäť nepríjemný dážď a keď sa k tomu pridal ešte aj typický vysokohorský vietor odnikiaľ, rozhodnutie zabivakovať bolo na svete...
Tak sme ešte vyzreli miesto menej nápadné, ráno tažko viditeľné z chodníka, ...
(mimochodom, to nie sú zlé fotky, fakt taká hmla bola...)
...narýchlo jednu Slávnostnú sáčkovú na zahriatie, pohárik domácej (snáď podľa Tvojho vzoru z toho osobáčika, Martin... ,-) ) na ešte lepšie zahriatie a neostalo nič viac, než šupnúť do spacákov a zaspať slastným spánkom prvého dňa.
(yw, všimni, čo mám na hlave ,-) )
.............................................................................................................................................
P.S.: Tam niekde, pri tom červenom krížiku, sme to prvý děn skončili. Bolo 9 hodín večer, necelých 10˚ Celsia, a takmer 1000 metrov nad morom. Prejdených sme mali cca 13 kilometrov...
