Matematik/štatistik, príležitostný fotograf, milovník hôr. Zoznam autorových rubrík: # Spoločnosť a politika, # Šport a príroda, # Slovensko a EÚ, # Ľudia a život, # Média a zábava, # Názory, # Súkromné, # Cez objektív, # Leto a prázdniny, # Pešo do Compostely, # Nezaradené
Je nedeľa, pol ôsmej ráno, deviaty september... hmmm, a rok radšej ani neuvádzam, nemusím sa hneď prezradiť, ako dlho mi trvá niečo napísať. S počítadlom denných kilometrov začíname opäť na nule, čokolvek ale dnes prejdeme, dostaneme sa tak cez hranicu 700 prešlapaných kilometrov.
Prvykrát zažívame v Španielsku rannú hmlu. A teda poriadnu. Stany zostávajú mokré, akoby sme boli niekde na hrebeňovke Nízkych Tatier a nie na konci leta kdesi v Španielsku, na ceste do Santiago de Compostela.
Tak nám dnes večer predsa len nakoniec vláda padla... A tak to vyzerá, že nám tentokrát padla na slobode a solidarite...
Piatok, siedmy september 2007, osem hodin ráno. Len pár metrov od mestečka Padornelo, pod stĺpom vysokého napätia (ten napravo), ktorý celú noc nepretržite bzučal, sa pomaly budíme a začíname ďalší, už osemnásty deň nášho putovania.
Bol iba jeden, ale prišiel ako nový. Došiel asi do neznáma, ale aj tak chcel niečo dokázať. Sebe, aj iným. Možno vydal zo seba maximum, možno viac. Možno nie. Vraj neuspel a tak po trinástich mesiacoch musel skončit. Svoju druhú šancu už nedostal. A možno si myslime, že je to tak správne a že to tak malo byť!
Tradičné ráno ako v každom albergue. Krátko pred siedmou. V mestečku Villafranca del Bierzo, na úpätí pohoria Caurel. V Španielsku ale aj napriek letu ešte stále poriadna tma.
Po dlhom čase (spôsobenom strateným diskom s fotografiami a poznámkami), opäť dnes vykročíme spoločne smerom do Compostely a zostávajúcu vzdialenosť si opäť skrátime o dobrých pár kilometrov...
Kedže sme opäť nocovali v stane, budíček nezabezpečil majiteľ albergue, ale postupne vychádzajúce Slnko za horizontom a samozrejme k tomu úmerne rastúca aj teplota všetkého okolo.
Bol som na výlete, pozrieť sa, ako vyzerá svet v Bulharsku. Vlastne skôr služobne by sa to dalo nazvať. Malá európska štatistická konferencia. V horách Rhodopy, v malom mestečku Pamporovo. A keď už je niekto ani nie 50 kilometrov od Gréckych hraníc, kam inam by sa mal človek ísť pozrieť, ak nie práve do starovekého, antického Grécka, kolísky kultúry, športu a matematiky.
Ako to už v Albergues býva zvykom, aj v tomto poslednom sa nás pokúšali vyhodiť už hneď zavčas rána.
Asi určite nebude nikto veriť, že na priamej ceste medzi Viedňou a Mníchovom sa môže nachádzať niečo také, ako Kopanice, či Stará Turá. Naozaj nie, teda aspoň z geografického hľadiska určite nie...
V Mansilla de las Mulas sme sa zobudili do krásneho a horúceho nedeľného rána. A keďže predchádzajúci večer strávený na záhrade s Derrekom sme zakončili dohodou o spoločných nedeľných raňajkách, bolo nám jasné, že ešte nejakú tu hodinku si určite v kľude spolu posedíme.
Keby sme do tej Compostely kráčali takým tempom, ako ja píšem, ešte by sme tam boli stále... A nasledujúcich pár rokov asi určite tiež. Nuž, akosi nestíham! :-)) Ale opäť už pokračujeme, dnes sa vyráža zo Sahagún. A kam? To uvidíme večer!
Ďalší krásny deň a ďalších takmer 50 kilometrov pred nami. To už nám ale bolo jasné, že je výhodnejšie pokračovať, než sa vrátiť... :-)
Všetky veci po splave už určite vyschli, spomienky snáď zostali... Ale predsa, aspoň pár fotografii, ako to videl Andrej svojím objektívom.
Pamätám si, akoby to bolo len včera, keď som na stanici v Leuven vystupoval z vlaku a obzeral sa všade dookola, aby som v dave tých všetkých ľudí našiel Katku. Odvtedy utiekli pomaly už dva roky, čo som takto prvýkrát navštívil Belgicko a keď som vtedy počúval a smial sa na zážitkoch, ktoré pri pivku rozprávali Katka, Elen a Rasťo, ani mi nenapadlo, že tam čoskoro sám strávim viac ako rok.
Spalo sa celkom fajn, pomaly ako hoteli. Budíček o šiestej a o siedmej sme už s dvadsať kilogramovou nadváhou opäť kráčali cestou do Compostely. Podľa sprievodcu nás čakali celkom zaujímavé úseky, takže sa bolo na čo tešiť. Nakoniec, skúsenosť nám pomohla vymyslieť ďalšiu modifikáciu na známy vtip: "Viete, čo je to najväčšia drzosť?"
Je úplne jasné, ako sa muselo prejaviť stanovanie v blízkosti diaľnice. Prvé auto prešlo okolo a boli sme na nohách. Podarilo sa nám teda (neúmyselne) vstáť v podstate ešte skôr, než keby sme spali niekde v omnoho pohodlnejšej ubytovni.
Ráno nás zobudil poriadný hluk zvonov, ktorý sa ozýval z veže kostola, ani nie 10 metrov od okna izby, v ktorej sme spali. Vďaka takémuto budíčku sme boli už čoskoro vychystaný na cestu a Belorádo sme opustili niekedy okolo siedmej ráno. Vlastne zvuk tých zvonov vyhnal z postele asi úplne všetkých a prvé kilometre cesty sme tak prešli spoločne všetci, čo sme v tú noc strávili pod jednou strechou (alebo teda v prítomnosti tých zvonov).
Viac ako 60 rokov sa tam dostali len nohy vyvolených členov armád, a to postupne až štyroch svetových štátov. Na Nový rok 2006 boli priestory sprístupnené aj pre verejnosť. A minulý víkend sme sa tam v rámci prechodu nemeckým národným parkom Eifel pozreli aj my.
