Matematik/štatistik, príležitostný fotograf, milovník hôr. Zoznam autorových rubrík: # Spoločnosť a politika, # Šport a príroda, # Slovensko a EÚ, # Ľudia a život, # Média a zábava, # Názory, # Súkromné, # Cez objektív, # Leto a prázdniny, # Pešo do Compostely, # Nezaradené
Je nedeľa, pol ôsmej ráno, deviaty september... hmmm, a rok radšej ani neuvádzam, nemusím sa hneď prezradiť, ako dlho mi trvá niečo napísať. S počítadlom denných kilometrov začíname opäť na nule, čokolvek ale dnes prejdeme, dostaneme sa tak cez hranicu 700 prešlapaných kilometrov.
Prvykrát zažívame v Španielsku rannú hmlu. A teda poriadnu. Stany zostávajú mokré, akoby sme boli niekde na hrebeňovke Nízkych Tatier a nie na konci leta kdesi v Španielsku, na ceste do Santiago de Compostela.
Piatok, siedmy september 2007, osem hodin ráno. Len pár metrov od mestečka Padornelo, pod stĺpom vysokého napätia (ten napravo), ktorý celú noc nepretržite bzučal, sa pomaly budíme a začíname ďalší, už osemnásty deň nášho putovania.
Tradičné ráno ako v každom albergue. Krátko pred siedmou. V mestečku Villafranca del Bierzo, na úpätí pohoria Caurel. V Španielsku ale aj napriek letu ešte stále poriadna tma.
Po dlhom čase (spôsobenom strateným diskom s fotografiami a poznámkami), opäť dnes vykročíme spoločne smerom do Compostely a zostávajúcu vzdialenosť si opäť skrátime o dobrých pár kilometrov...
Kedže sme opäť nocovali v stane, budíček nezabezpečil majiteľ albergue, ale postupne vychádzajúce Slnko za horizontom a samozrejme k tomu úmerne rastúca aj teplota všetkého okolo.
Ako to už v Albergues býva zvykom, aj v tomto poslednom sa nás pokúšali vyhodiť už hneď zavčas rána.
V Mansilla de las Mulas sme sa zobudili do krásneho a horúceho nedeľného rána. A keďže predchádzajúci večer strávený na záhrade s Derrekom sme zakončili dohodou o spoločných nedeľných raňajkách, bolo nám jasné, že ešte nejakú tu hodinku si určite v kľude spolu posedíme.
Keby sme do tej Compostely kráčali takým tempom, ako ja píšem, ešte by sme tam boli stále... A nasledujúcich pár rokov asi určite tiež. Nuž, akosi nestíham! :-)) Ale opäť už pokračujeme, dnes sa vyráža zo Sahagún. A kam? To uvidíme večer!
Ďalší krásny deň a ďalších takmer 50 kilometrov pred nami. To už nám ale bolo jasné, že je výhodnejšie pokračovať, než sa vrátiť... :-)
Spalo sa celkom fajn, pomaly ako hoteli. Budíček o šiestej a o siedmej sme už s dvadsať kilogramovou nadváhou opäť kráčali cestou do Compostely. Podľa sprievodcu nás čakali celkom zaujímavé úseky, takže sa bolo na čo tešiť. Nakoniec, skúsenosť nám pomohla vymyslieť ďalšiu modifikáciu na známy vtip: "Viete, čo je to najväčšia drzosť?"
Je úplne jasné, ako sa muselo prejaviť stanovanie v blízkosti diaľnice. Prvé auto prešlo okolo a boli sme na nohách. Podarilo sa nám teda (neúmyselne) vstáť v podstate ešte skôr, než keby sme spali niekde v omnoho pohodlnejšej ubytovni.
Ráno nás zobudil poriadný hluk zvonov, ktorý sa ozýval z veže kostola, ani nie 10 metrov od okna izby, v ktorej sme spali. Vďaka takémuto budíčku sme boli už čoskoro vychystaný na cestu a Belorádo sme opustili niekedy okolo siedmej ráno. Vlastne zvuk tých zvonov vyhnal z postele asi úplne všetkých a prvé kilometre cesty sme tak prešli spoločne všetci, čo sme v tú noc strávili pod jednou strechou (alebo teda v prítomnosti tých zvonov).
Noc strávená v ubytovni bola vždy akousi predzvesťou, že nasledujúci deň to bude, čo do počtu kilometrov, určite nadpriemerný výkon.
Tentokrát sme si poriadne privstali a krátko po siedmej sme už boli všetci traja na nohách. Prvýkrát sme zažili noc v stane, keď ráno, po prebudení, bolo všetko okolo úplne suché. Dokonca ani kvapka rosy!
Prebudili sme sa do piatého dňa nášho putovania. A hneď zavčas ráno akoby nás niekto kyjakom ovalil po hlave...
Ranný dážď nás už vôbec neprekvapil. Pohľad hore ale jednoznačne naznačoval, že v podstate 'nemá z čoho'. Čŕtal sa celkom pekný deň na narodeninovú oslavu.
Vedeli ste o tom, že dobrý spacák sa dá z vonkajšej strany použiť aj ako vedro? My sme sa o tom jednoznačne presvedčili vďaka sérii búrok, ktoré zasiahli Utorgu a tiež deravej streche, pod ktorou sme spali.
Zaliesť večer do premočeného spacáku, navyše v mokrých veciach a ku tomu ešte aj vo vlhkom stane, no to nie je bohviečo. Ešte horšie ale je, keď sa človek takto ráno aj zobudí.
Začalo to už pomerne dávno. Najprv zopár prečítaných kníh, neskôr nesmelé úvahy, potom plány... Ale keď tých reči už bolo akosi priveľa, povedali sme si: "Dosť! Ide sa na vec!" Nakoniec z toho bolo rovných 20 dni chôdze, 10-14 hodín denne, 22 kilové batohy, modriny na pleciach a bedrách, desiatky otlakov na nohách a celkovo takmer 800 prejdených kilometrov.
