Keďže sme ale predchádzajúci večer sedeli a rozpravali s Anne, Zaharou a Luckom takmer aždo jedenástej a okrem nás tam nikto ďalší ani nebol, budíček sme nekoniec zvládli až na pol ôsmu. Opäť stereotypne rýchle raňajky a pár minút po ôsmej sme už kráčali suchou rovnou planinou, ktorá sa tiahla za Villadangos del Páramo.
Zastavili sme sa len nakrátko pri jednom z prameňov doplniť vodu a dokončiť ešte druhú čast raňajok, pretože tá čokoláda v batohu sa nám už začínala topiť.
V porovnaní so stanmi nám ale pohodlná noc v pútnickej ubytovni dobila energiu natoľko, že prvé kilometre sme prešli tak rýchlo, že v San Martín del Camino sme nestihli ani zastaviť a tak sme prešli nejakých 10 kilometrov, keď sme sa niekedy po jedenástej dostali do Puente de Órbigo a zistili, že je takmer poludnie...
Samozrejme, ako nám už hovorili bohaté skúsenosti, do mestečka sme sa museli prepracovať po poriadnom moste. Tento bol dokonca taký dlhý, že by snáď preklenul aj širokánsku Hudson river v New Yorku.
V tomto prípade ale tú riečku pod nami celkom stačilo len preskočiť... :-)
A naozaj to poriadnu chvíľu trvalo, kým sa človek po tom moste dostal až do samotného centra Puente de Órbigo - na jeho hlavné námestie.
Takto vyzerali stromové vetrolamy, ktoré oddeľovali mestečko od polopúšte...
Mestom sme ale prešli pomerne rýchlo. Obed sme sa totižto rozhodli prenechať až na neskoršie popoludnie, takže len pár zvedavých pohľadov na námestí a blízkom okolí a opäť sme už naším vlastným tempom kráčali suchou "polopúšťou", v poriadne horúcom slnku, smerom na Astorgu.
Po ďalších, asi tak 10tich kilometroch sa pred nami v doline objavilo dalšie mestečko, tentokrát o niečo väčší San Justo de la Vega. Vlastne to bolo len také mini mestečko s asi 2100 obyvateľmi, ale po tých malých dedinkách a osadlostiach, cez ktoré sme prešli od Leónu, sme to brali ako celkom slušné mestečko - aspoň keď to človek musí prešlapať vlastnými nohami z jedného kraja na ten druhý, tak to tak určite vníma...
Na hore nad mestom ešte vyčnieval takýto kríž... Väčšina pútnikov pri ňom strávila pár minút, aspoň na jednu rýchlu fotku a krátky pohľad dole na mesto. Takto zhora to naozaj stálo zato! Takže sme sa zapojili do davu, vyčkali si frontu, kým došlo aj na nás a potom už len spomínaná fotka, pohľad do doliny na San Justo de la Vega, a pustili sme sa dole...
Cez mesto to bolo ale opäť len rýchlym tempom, pretože necelé dva kilometre za San Justo de la Vega bola už Astorga. Pre väčšinu pútnikov na tejto ceste je to koniec jednej celodennej etapy. My sme tu ale plánovali len malý obed a samozrejme ďalej pokračovať v ceste. Do Santiaga de Compostela nám predsa ostávalo stále niečo okolo 300 kilometrov...
Pod kopec, ktorý bolo ešte nutné vyšlapať, aby sa človek dostal do Astorgy, sme dorazili presne o tretej. Mali sme teda ukončenú jednodennú etapu, v nohách niečo viac ako 26 kilometrov a prioritnou úlohou sa stála výzva čo najskôr nájsť nejaký obchodík, v ktorom by sme si dokázali zabezpečiť čosi fajné na obed...
Nebolo to až také jednoduché, ako by to mohlo vyzerať... Väčšina Španielov o takom čase ešte totiž siestuje, takže obchodov sme síce našli veľa, ale všetky tie zatvorené nám boli k ničomu. Nakoniec sle predsa len jeden fungoval aj o pol štvrtej popoludní... :-)
Hladovať teda nebolo nutné a obedovali sme presne pred týmto domom na hlavnom námestí v Astorge.
Po obede samozrejme nešlo vyraziť hneď do ďalšej etapy, tak sme venovali asi hodinku prehliadke mesta...
... samozrejme katedrála...
... ale nechýbal ani detský park, ktorý bol súčasťou jedných jasieľ na okraji mesta.
A je to asi celkom populárne miesto na oddych pre pútnikov. Veď aj Matushiq si tam na svojej púti oddýchol! Aha! :-)
Chvíľka zábavy na detských hojdačkách v jasliach v Astorge a potom opäť už len polopúšť za mestom. Začínali sme tak dnešný deň už druhú etapu, ale bolo nám všetkým trom jasné, že to bude už len pár kilometrov a končíme...
Pôvodný plán bol totiž zostať v Astorge, ubytovať sa v nejakom Albergue na námesti a celý večer venovať prehliadke celkom pekného a určite zaujímavého mesta. Nakoniec ale žiaden refugee, ktorý sme našli, nemal aspoň tri voľné miesta, takže sme len ďalej pokračovali v ceste. Čím viac prejdeme dnes, tým menej predsa zostane na zajtra! A keď sme už opúšťali Astorgu, tušili sme, že dnes večer opäť prevetráme naše stany.
Prešli sme už len 4 kilometre za Astorgu, prebehli cez niekoľko-domčekovú osadu Murias de Rechivaldo a prvé rovné miesto, ktoré sme následne zazreli, bolo jednohlasne zvolené za ďalší núdzový bivák. Keďže sme s takou možnosťou počítali, vody sme mali dostatok, inač by sme museli ešte minimálne ďalších pár kilometrov k najbližšiemu prameňu. Takto to bol celkom pohodový a príjemný večer.
Hodinky ukazovali síce už pol ôsmej večer, ale na začiatok septembra a západné Španielsko bolo Slnko stále ešte poriadne vysoko, takže do stavania stanov sa nikto zvlášť nehrnul...
...len sme vyvalení v tráve oddychovali, až dokiaľ sa nám chcelo. Stavanie stanov nám aj tak už išlo od ruky, takže zvládali sme to aj bez pomoci a naslepo. Niekedy sa nám to možno opäť raz zíde...
Večera - tentokrát z toho, čo bolo v batohu - ale chutilo výborne...
... potom ešte niečo, čo sme nazývali (a vlastne už naši rodičia to počas hrebeňoviek Tatier pred desaťročiami nazývali rovnako), že "kalorická bomba" na záver a mohlo sa ísť spáť. Na zajtra bol totiž plán dokončiť započatú etapu a samozrejme aj tú následujúcu hneď po nej.
Keď už zapadalo Slnko kdesi nad Compostelou, boli sme zalezení v spacákoch, vonku sa opäť ochladilo, obloha zafarbila a všetko sa ponorilo do tmy. A ako vždy v stane, spalo sa nám opäť vynikajúco...
.............................................................................................................................................
P.S.: Nocovali sme teda len pár metrov od dedinky Murias de Rechivaldo, mali sme tak za sebou niečo viac ako 34 kilometrov a celkovo sme boli nejakých 510 km za St. Jean Pied du Port, kde sme pred dvoma týždňami spoločne začínali.
