Opäť takmer hodinová procedúra, zbaliť stany a celý komplet našej rozsiahlej výbavy. Ale už sme v tom začínali naberať celkom dobrú prax. Každý presne vedel, kde čo v batohu má a v prípade potreby to bolo dostupné snáď už aj potme. Zo stromu, pod ktorým sme spali sme natrhali pár hrušiek, ktoré chuťovo obohatili bagetu v ruke a pätnásť minút po deviatej sme vypochodovali z dediny, smer Puenta la Reina. To sme brali ešte ako taký malý rest zo včerajšieho dňa.
Po pár krokoch sme ešte natrafili na strom s olivami (alebo žeby to bol krík?), takže nakoniec to boli celkom variabilné a kalorický bohaté raňajky.
Muruzabal tak bol prvou dedinou, do ktorej sme sa v ten deň dostali...
... a tak konečne aj prameň s vodou. A niečo také sa len tak bez povšimnutia neobchádza. A viete, ako dobre sa čistia zuby, keď sa pritom dá sedieť v parku?
Olivami nadopovaní a vodou napojení sme potom už raz-dva prešli chýbajúce kilometre a pred nami sa vynorilo mestečko - Puente la Reina.
To bol v podstate ešte len koniec včerajšej etapy, takže keď sme to zobrali naším štýlomchápania, boli sme práve na začiatku a vyrážali sme na cestu.
Mestom sme v podstate len "prefrčali", s dvoma zastávkami. Prvá v informačnej kancelárii, pre ďalšiu pečiatku do credential, druhá na doplnenie zásob vody. Predsa len, človek nikdy nevie, kedy a kde bude ďalšia.
A opäť nádherným starým mostom (tento bol z kategórie II.) von z mesta.
Poriadne dlhý bol, bratia dokonca tvrdili, že už aj poriadne krivý.
Nuž neviem, ja som si nevšimol :-D
Až taký dlhý, že sa nám nechcelo veriť, že ešte stále ideme po ňom...
...
... konečne! Posledný pohľad na Puente la Reina. Most sme síce za sebou nespálili, ale bolo jasné, že späť po ňom už asi nepôjdeme.
Potom sa ukázalo nad nami Slnko a pre istotu, ak by náhodou opäť zmizlo, tak sme si aspoň odfotili tieň, nech máme teda aspoň jeden dôkaz.
Spolu s tieňom samozrejme došlo aj na teplejšie počasie, takže sme manuálne znížili počet krycích vrstiev, ktoré sme mali na sebe. Konečne sa dostalo aj na mokré veci apostupne sme to začali všetko sušiť na batohu...
A pred nami sa rysovala celkom zaujímavá cesta. Tu sme stretli jednu angličanku - tiež šla sama, že vraj aby nemusela zakaždým niekoho naháňať. Tá si však stanovila cieľ už po pár kilometroch v dedinke Lorca, čo bolo na nás predsa len akosi málo, takže sme ju po pár kilometroch nechali a pokračovali opäť naším tempom.
Z ničoho nič sa objavovali kostolné veže a po nich aj celé dedinky.
Takto sa napríklad v ďiaľke sa ukázalo Cirauqui...
...a dosť rýchlo sme sa k nemu blížili. Hlad nás hnal! :-D
Nakoniec sme tam predsa len našli ešte otvorený obchodík (akurát na poslednú chvíľu),a urobili si obedňajšú pauzu. Angličanka nás medzitým dobehla, tiež si ale dala pauzičku a tak sme sa predbehli ešte niekoľkokrát.
Dlho sme nezostali, chýbalo ešte veľa do konca, takže po obede, hneď ďalej!
Mohutnými kamennými schodmi, prašnou cestou, starou drevenou lávkou, aj novým tunelom pod dialnicou sme pokračovali vpred...
V Lorce nás pri fontánke obkľúčil Dán, tiež pútnik (veď kto iný by tu čo robil?) a začal rozdávať svoje skúsenosti a zážitky z cesty. Až ich mal akosi priveľa a potom z neho vyliezlo, že sa stal snáď Camine už závislý, pretože sem chodí každé leto - momentálne šiestýkrát.
Potom sme ho ešte raz stretli, pri prechode dedinkou. S pohárom piva sedel v jednej malej hospodke. Chvíľu sme postáli vedľa, dostali dalšiu sadu užitočných informácii, od barmana čersté pečiatky a keď sa dozvedel, že máme aj oslávenca, bolo z toho jedno pivo na účet podniku (a následne fotka s barmanom).
Druhý dialničný viadukt, ktorý nás pomaly voviedol do mestečka Estella.
(po včerajšej Pamplone asi druhé najväčšie mesto, ktorým sme zatiaľ prešli).
Okolo šiestej sme dorazili do Estella. Tentokrát sme ale zvolili trochu rozdielnú stretégiu. Predsa len prekročiť 'official drinking age', to si vyžaduje aj náležitú oslavu, a stan sa na to nezdal ako vhodná voľba. Zatočili sme teda do prvej ubytovne, čo sa nám naskytla. Hospital de Peregrinos sa tak stal cieľom dňešnej etapy. Po malom pripomenutí, čo sú to sprchy, sme vyrazili na obhliadku mesta.
Väčšina pútnikov v albergue nás síce mala za blbých, že ledva sme došli a už sa spoločne do mesta trepeme. Že či nám tých naších 30 km na dnes ešte nestačilo... Potom ešte pohľad na naše batohy, odpoveď Francúzom na otázku, že kde a kedy sme vyrazili a prezývka "crazy brothers from Slovakia" bola na svete.
Len my sme vedeli, že do mesta sa nejde na prehliadku, ale hlavne na večeru...
...ale samozrejme, cestou s otorenými očami a hlavne zapnutým fotoaparátom!
Po krátkej prehliadke mesta, učelom ktorej jednoznačne bolo len nájsť akýsi rozumný supermarket, sme už len rýchlo nakúpili večeru a vybrali sa na hlavné námestie v Estelle. Tam sme vybrali lavičku s tým najlepším rozhľadoma slávnostná - narodeninová večera mohla začať. Samozrejme, so živou hudbou dokonca, ktorása šírila z každej priľahlej uličky.
Na rozdiel od Mira a jeho oslavy, my sme so sebou predsa len aspoňmini fľašku vláčili, a tak narodeninový prípitok bolo naozaj 'z čoho' naliať.
A keďže som zo svojho batohu dokázal vyloviť aj nejake tie poháriky, nakoniec bolo aj 'do čoho' naliať. Brat si potom ešte na "zjemnenie chuti" vymohol nanuk...
... a už sme len sledovali u nás takmer nočný život španielských detí na námestí (predsa len, desať hodín večer, to by ten drobisk už mal spať, nie?).Samozrejme, všetko sa dialo pod dohľadom skúsenejšej časti mesta, okupujúcej všetky lavičky okolo (teda, až na tu našu) a tiež pozorne sledujúcimi dianie vôkol.
Nesmelé futbalové pokusy budúcich španielských reprezentantiek s nafukovačkou boli ešte vcelku fajn, ale tie "futbalové bomby", pripomínajúce štýl kamikadze, ktoré trénovali chalani vedľa, to vám už teda bola rána... A nielen pre sklenené výklady okolo. Zjavne si s tým ale nikto ťažku hlavu nerobil...
Medzitým partia pyrotechnikov uskutočnila pokus, koľko prachu treba vysypať z koľkých petárd, aby to otrhlo dlážbu. Normálne predviedli model delenia práce, lebo ten, čo zásoboval pušným prachom a celú akciu viedol, prenechal podpaľačstvo radšej kolegovi. A ten celý nadšený, že kontroluje zbraň, akou je krabička zápaliek, nálož odpálil. Samozrejme dlážba držala pevne na mieste, a tak následoval pokus č.2, s väčším množstvom prachu... A baletky to nijako nerušilo a spokojne hrali svoje divadlo priamo na lavičke.
Skupina 'horolezcov' zatiaľ skúsila sólo pokus cez "pódiový previs" pod schodami a druhý team to skúšal diretisimou priamo na vrchol stĺpu s verejným osvetlením. Mihol sa tam ešte aj španielský kráľ, a mali ste vidieť tú jeho ladnú chôdzu...
...no a samozrejme plne doprevádzaný duom dvorných bubeníkov.
A že vám to bol teda poriadný rachot!
Po takejto námahe ešte samozrejme výdatná večera (v tomto prípade chutné chrumky priamo z mestskej dlažby)a niečo na zapitie (poslúžila rovnako ako aj holubom voda z miestnej fontány).
Chýlilo sa takmer k jedenástim hodinám, a námestie stále neutíchalo, tak sme to zbalili my a okolo (snáď aby sme to mali kratšie) sme sa vrátili do nášho albergue. Tam sme práve stretli človeka, ktorého sme potom neskôr označili ako pútnika č.1. Zvyšok večera sme potom strávili rozhovorom s ním.
Derrek, 77-ročný rodák z Juhoafrickej republiky, z Johannesburgu. Cestu do Compostely sa rozhodol prejsť na bicykli a na otázku, kde vyrazil sa len usmial a vraví: "Z Paríža! Tam bola taká dobrá rovinka, kde som sa rozbehol!" Už vtedy mal za sebou cez 1200 km.
Chvíľu sme od neho ešte vyzvedali, v snahe dozvedieť sa čo najviac, on zase to isté od nás. Ani on, ani my sme ešte nevedeli, že príležitosti na to bude ešte niekoľko.Čas bol ale neúprosný, o jedenástej sa zhasínalo a bol kľud, takže tomu bol podriadený celý systém v albergue.
Tí zdatnejší a menej unavení síce postávali ešte chvíľku na ulici, kde sa ozývali tĺmené hlasy, ale každý sa chcel vyspať pred ďalším dňom, takže čoskoro boli ulice prázdne (snáď tiež oddychovali pred zajtrajším návalom nových pútnikov).
Hoci, celkom slušný, medzinárodne zložený team chrápačovto druhému teamu poctivých spachtošov riadne komplikoval, ale... No, dalo sa. ,-))
.............................................................................................................................................
P.S.: Pôvodne sme síce chceli zájsť až niekam za Estellu, ale jeden pohľad do útulnej ubytovne a upravené postele vo vnútri spravilo svoje a tak sme sa na 30tom kilometri nakoniec zastavili. S predsavzatím, že takto utrpenú stratu doženieme zajtra. Celkovo sme boli niekde na 110. kilometri.
