Našťastie v Albergue, kde sme nocovali, nie je žiaden personál a to znamená, že tam nie je nikto, kto by nás zavčas rána vyháňal. Pomaly sa teda balíme, ešte pomalšie raňajkujeme. Výzva čo najskôr atakovať métu 700 kilometrov ale robí svoje, tlačí nám adrenalín do nôh a naša nedočkavosť výrazne rastie. O hodinu sme už preto zbalení, naraňajkovaní a pripravení, batohy máme na pleciach a vyrážame do posledných kilometrov takmer 800 kilometrovej púte.
Von z albergue, mierne dole kopcom a sme hneď v Palas de Rei, prechádzame ale rýchlo a bez zastávky, ako-tak sme si ho totiž pozreli v žiare noci už predchádzajúci večer.
A na dnes máme už aj tak iné ciele.
Po hodine cesty a štyroch kilometroch pozeráme opäť do mapy, zisťujeme, kde sme. Miestečko, sa vraj nazýva San Xulián - drobná usadlosť pomenovaná podľa Sv. Juliána, patróna prievozníkov, hostinských, ale aj cirkusantov...
Celkom zvláštna kombinácia, nie? :)
| ||||
Legenda možno vysveľuje prečo: ako mladý sa vybral poľovať na jeleňa, ktorý mu ale predpovedal, že zabije svojich rodičov. Z lásky k rodičom sa preto už domov nevrátil, rozhodol sa radšej utiecť a po 50tich dňoch došiel až do Galície a usadil sa v dnešnom San Xulián, kde sa neskôr oženil. Kedže rodičom nič nepovedal, začali ho samozrejme hľadať, a keď po niekoľkých rokoch konečne našli miesto, kde sa usadil, unavení poprosili o miesto a nocľah. Julián bol ale opäť na poľovačke a tak jeho manželka rodičov najprv ochotne pohostila a potom im ponúkla ich vlastnú posteľ, aby si odpočinuli. A odišla.
Keď sa ale Julián vrátil, v domnení, že nachytal svoju manželku v posteli s milencom, oboch rodičov zavraždil.
História pozná niekoľko Sv. Juliánov, tomuto konkrétnemu sa preto hovorí aj Sv. Julián - hostinský. Tak neviem, či práve jeho by som si zvolil za vzor pohostinnosti, cirkus ale rodičom vyviedol asi poriadny...
San Xulián je zaujímavé ešte z jedného dôvodu: stále je tu možno vidieť tradičné a zachovalé pohrebiská, typické práve v Galícii. Mŕtvych totiž nezakopali pod zem, ale nechali ich na horúcom vzduchu vysušiť.
A k tomu práve slúžili tie "domčeky na stračej nôžke".
A neodolali sme a ešte jednu vec sme museli v San Xulián zadokumentovať: to aby nám aj po rokoch po púti bolo jasné, ako sa vyberie do Compostely typický, tradičný pútnik a aké batohy so sebou do Compostely trepeme my. :)
Stratení-nestratení, kdesi v poliach, niekde pri mestečku Casanova...
Chvíľku neskôr, v "lesoch" medzi Laboreiro a Furelos, dosahujeme vrchol dňa...
Máme za sebou 700 kilometrov. Presne. Je pol dvanástej (11:28) a čislo 7 na mieste stoviek zostane už do konca. To by sme museli veru poriadne zablúdiť, aby sa tak nestalo. Čaká nás záverečný úsek a na jeho konci samotné Santiago de Compostela.
Ešte pred poludním vchádzame mostom do Melide, mestečka s 9 tisíc obyvateľmi, ktorého história sa píše od desiateho storočia. A je to taktiež mesto, ktoré malo zakázane na svojom územi stavať hrad, alebo pevnosť.
... a jeden pohľad "z mosta do prosta"...
Príjemné námestie, ktoré dávalo dohromady starú aj novú architektúru a horúce poludňajšie slnko, nám ponúkali celkom dobrý dôvod na siestu.
Bageta, nejaká zelenina a sýr ako tradičný obed, drobná siesta - aj mini spánok, striedavo na obrubníku a na lavičke, potom čokoláda, ako liek na stratené kalórie a ešte zapísať miesto, čas a prejdené kilometre a západnou časťou mesta sme si to namierili smerom do mestečka Arzúa.
Jedná ulica, pár malých uličiek a boli sme na ďalšom, omnoho menšom námesti a vtedy sme prvykrát pocítili silnú a prenikavú vôňu čerstvého vína, ktorá sa šírila z malých uličiek všade okolo.
Keď už vôňa vína nemohla byť intenzívnejšia, okolím sa začal šíriť už aj hluk. Nakoniec sa ukázalo, že v Melide sú víkendové slávnosti vína... Starí predávajú a koštujú, čo sa urodilo, mladí sa olievajú. Samozrejme vínom... červeným a v takmer 40 stupňovej horúčave...
Človek by sa opil iba na výparoch, kým by sa z mesta dostal... :)
Verte, že tie tričká naozaj nie sú ružové, sú len poriadne zliate červeným vínom.
A asi nie je nutné písať, aký "parfém" bolo cítiť naokolo.
Porozprávali sme s človekom, ktorý sa tváril, že to má všetko pod palcom, že sa vyzná, priblížil nám trochu miestne tradície, ktoré si už dnes aj tak napamätám, poďakovali sme, mierne uskočili pred ďalším prúdom červeného vína, ktorý sa valil odniekiaľ a snažiac sa čo najviac vyhýbať vinnym výparom, sme vypadli z Melide.
Pár kilometrov nás ešte na dnes čakalo a rozhodne sme ich chceli dokončiť triezvi. :)
` ... ďalší krátky odpočinok 53 kilometrov pred cieľom, akoby už za rohom...
... opäť kdesi v lese, krátko pred cieľom etapy č.29, v našom počítadle ale stále len 20ty deň na ceste a blížime sa k osade Ribadiso de Carretera.
O 15:45 sme v cieli 29tej etapy, máme za sebou 25 kilometrov a takmer 720 celkovo.
Do Ribadiso de Carreta sme výnimočne neprešli po moste - vraj pre pútnikov jedinej prístupovej ceste do mesta - ale zobrali sme to mokrejšou variantou a na osvieženie to bol nápad vynikajúci. Niekoľko pútnikov to hneď po nás s nadšením zopakovalo.
To už kilometre začali ubiehať akosi rýchlejšie. Kamenné pätníky začali odpočítavať každý prejdený kilometer do cieľa. Desať kilometrov sme prešli za necelé tri hodiny (do troch hodín chýbala minúta... :)). Bolo už pol siedmej večer, keď nás jeden z pätníkov informoval, že nám zostalo posledných 30 kilometrov. Na zajtra sme si ale chceli nechať naozaj už len kúsok, takže ďalej sme pokračovali a po ďalších dvoch kilometroch sme došli konečne do Arzúa.
V turistickom centre sme si len opečiatkovali pútnicke preukazy, krátko pozreli námestie a cez Cortobe, Calzadu a Salceda, došli až do Ras.
Zostávalo už len 24 kilometrov... A bol to špeciálne Andrejov pätník, mal totiž tiez 24. Bolo osem hodín večer a Slnko pomaly zapadalo.
Ešte sme zvládli nájsť pätník so správnym kilometrom aj pre Paliho - ten mal vtedy 21, ale k môjmu sme sa už nevracali, buď sme ho omylom minuli, alebo nebol...
... tak sme sa už len ubezpečili, že máme na ráno správny smer do cieľa a v Santa Irene sme našli náš posledný albergue na tejto ceste a naposledy sme sa ubytovali.
|
Všetko sme vpodstate nechali zbalené v batohoch, stačilo vybrať len tri veci, karimatku, spacák a čokoládu. Ráno nás aj tak vyženú ešte za tmy, obedovať ale budeme snáď už v Santiago de Compostela.
Naposledy teda, dobrú noc, poriadne sa vyspať, čaká nás posledných 15 kilometrov.
.............................................................................................................................................
P.S.: Dnes máme za sebou opäť takmer 50 kilometrov, celkovo 740, od Santiágo de Compostelsme sme ale čoby kameňom dohodiť. Rozdeľuje nás už len 15 kilometrov a jediný albergue na ceste - Albergue Monte do Goza.
