Ráno sme vyrazili z Villalcázar de Sirga ešte potme, aj napriek tomu však až ako poslední. Francúzsky sa vytratili dokonca skôr, ako sme sa my dokázali prebudiť a Poliakov sme vyprevadili na cestu asi o pol hodinu pred nami. Keďže v predchádzajúci večer sme porovnáli čas, ktorý potrebovali oni a my na prejdenie 350 kilometrov a ten náš bol skoro o polovicu kratší, bolo jasné, že sa cestou ešte niekde stretneme.
Nám ale to chodenie zásadne fungovalo omnoho lepšie neskoro popoludní, keď už ostatní pútnici odpočívali, než ako sa zahrievať zavčas rána do tempa ostatných pútnikov. A keďže vzhľadom k nášmu časovému rozvrhu, ktorý už aj tak bol poriadne odvážný a náročný a navyše sme mali ešte aj celé dva dni nádskok, ranné balenie batohov sme si užívali, ako sa len dalo.
Až keď už všetko a všetci boli na 100 % "ready", ako poslední sme zamkli ubytovňu, kľúčik hodili majiteľovi do schránky (nebolo už teda návratu :-))a o ôsmej sme sa vydali na cestu aj my. Bola to len dlhá a rovná cesta, na konci ktorej bolo v diaľke vidieť Carrión de los Condes.
Stále ale ostávalo pred nami asi 6 kilometrov cesty, ktorú sme si na "zahriatie" ešte nechali z predchádzajúceho dňa. A síce Slnko pomaly vychádzalo nad hlavy a črtal sa další krásny a horúci deň, ráno bolo ešte stále pomerne chladné.
Ale netrvalo to dlho a boli sme v Carrión de los Condes...
Oboch Poliakov, Paľa s Martou, sme nakoniec dobehli po šiestich kilometroch a chytili sme ich ešte v meste. Keďže bolo pravdepodobné, že sa na tejto ceste vidíme už posledný krát, dali sme pár spoločných fotiek so sochou svätého Jakuba - patróna pútnikov a pokračovali sme zaujímavým kamenným chodníkom - protipovodňovou hrádzou ďalej, smer Santiago de Compostela.
Nasledujúci úsek cesty vyzeral síce nenáročne, ale dvanásť kilometrov prašnej cesty bez ničoho, s jediným prameňom pitnej vody kdesi na začiatku, dal celkom zabrať. O to viac zase potešil pohľad na Calzadilla de la Cueza, ktorá sa náhle vynorila z kopca po takmer trojhodinovom šlapaní.
Samozrejme, v studenom tieni niekoľko málo domov v okolí prišlo to, na čo sme sa už všetci traja tešili a nevedeli sa toho dočkať - vytúžená pauzička veďla studne s ľadovou vodou! A to teda vie poriadne povzbudiť a dodať síl do ďalších krokov.
A hoci sme neboli ešte ani v polovici cesty, všetky následujúce úseky boli už takpovediac vcelku jednoduché: každých pár kilometrov sa striedali ďalšie a ďalšie osady a dedinky a cesta tak ubiehala rýchlejšie než sa v skutočnosti zdalo.
Prechod prázdnymi uličkami v Ledigos...
... okolo detského ihriska v Terradillos de los Templarios...
... a Moratinos, kam sme to vlastne mali namierené.
(hmm, tak toto asi obývane nebolo...)
Keď sme už ale vychádzali zo San Nicolás del Real Camino, oproti nám sme zbadali dole kopcom krútiť cyklistu. Najprv sme sa smiali, že ten bude mať asi poriadne zapečené brzdy, keď potrebuje takto pedálovať dole kopcom, potom ale už bolo jasné, že to sa k nám blížil náš Derek!
Derek bicykloval asi rovnako rýchlo, ako sme my kráčali. Už dávno sme mysleli, že ho viac neuvidíme, ale stále sme sa stretávali a stále bližšie ku Compostele.
Nám sa kráčalo pomerne fajn, zato Derek mal v ten deň poriadnu dávku smoly. Dvakrát pichol dušu, až mu došla celá sada na lepenie defektov. Zložil tak batoh v Sahagúne a bicyklom sa vybral hľadať predajňu, kde by zohnal zásoby...
Ale tentokrát sme sa pri odchode už lúčili s tým, že určite sa cestou ešte niekde uvidíme. Nakoniec tak aj bolo, dokonca hneď niekoľkokrát.
Ostal nám už len posledný úsek cesty na tento deň, asi tak 6 kilometrov, niečo viac ako hodinka cesty. Doplnili sme vodu, chvíľku posedeli na námesti, sledujúc nehybné mesto okolo a vykročili sme do posledných metrov.
Tesne pred koncom, krátko predtým ako sa spoza horizontu ukázal Sahagún, vyrástla ešte v poli zrúcanina starej, románskej kaplnky, Ermita Virgen del Puente. Kvôli nej sa dokonca zmenil pôvodný smer cesty a namiesto pokračovania priamo na Sahagún si každý pútnik spravil asi kilometrovu obchádzku, aby sa prešiel okolo... Ale ten kilometer stál zato!
...potom sa už naozaj objavil Sahagún, mesto známe nielen ako rodisko františkanského mnícha a tvorcu Florentínskeho kódexu, Bernardína zo Sahagún u, ale známe aj ako kolíska maurskogotického architektonického štýlu.
Bolo jasné, že Andrej bude mať večer čo obdivovať...
http://www.wikipedia.org
Namiesto stanov opäť v ubytovni a tentokrát naozaj poriadne zaujímavej. Teda, pre mňa boli najzaujímavejšie práve tie tri mäkké postele, pripravené presne pre nás troch, Andrej sa samozrejme ešte celý večer vyžíval v architektúre budovy a fotil až do neskorej noci.
Bol to starý, románsky kostol, s vybúranou povalou a zrekonštruovaný na parádnu pútnicku ubytovňu. Tam sa spalo naozaj vynikajúco...
S Palim sme sa zatial vybrali na prieskum mesta za účelom lovu - teda nájdenia supermarketu, samozrejme otvoreného! Keďže sme ale do Sahagún došli ešte pre Španielov v rozumnom popoludňajšom čase, úspešnému lovu nič nebránilo. Takže aj večera bola parádna!
A už len zaspať a nabrať síl na zajtrajšiu štyridsiatku. Ráno bola sobota a bratranec sa v Liberci ženil. Bolo jasné, že bez telemostu sa zajtrajšok nezaobíde!
.............................................................................................................................................
P.S.: Vstupom do albergue v Sahagún sme zakončili denný učet na hodnote takmer 45 kilometrov. Celkovo sme sa dostali na celkom okruhle čislo a presnú polovicu z plánovaných 800 kilometrov: rovných 400 km!
