Tak tomu vlastne spočiatku bolo aj dnes. Dopisoval som nejake drobnosti do výročnej projektovej správy.
Zrazu však do kancelárie vbehol môj šéf a značne ubehaný kôli Lukašenkovým nápadom s uzavretím ropovodu, mi len od dveri zahlásil:
" Matouši, když si už takovej expert na fotografování, tak jsem myslel, že bys mi mohl pomoci. "
" Hmmm, ehmm... A s čím? "
Tak som dostal do ruky papier s telefónnym čislom na jeho mamu, že či jej môžem zavolať a zvyšok sa už dozviem od nej. Tak som zavolal...
Stará pani sa totiž rozhodla, že sa naučí fotografovať. Dokonca si už samostatne našla aj fotoaparát. Na internete. Od ruky! Canon!!! Nádherný, no proste bomba! Novinka roku 2005!A keďže doteraz o fotografovaní (nie to ešte fotoaparátoch) nemala ani páru, ja som mal ponúkanú mašinku prezrieť a kúpu scháliť. A vlastne ju aj uskutočniť.
" Dobrý deň prajem, tu je Matúš Maciak. Ja volám ohľadom toho fotoaparátu, ktorý by u Vás mala mať zamlúvený pani .... Dovolal som sa správne? "
" Jo, jo! Tady pan Kunc. O co jde? "
Tak som opísal "o co jde" a o 30 minút sme už sedeli v bistre a ja gúľal očami a v rukách prevracal krásnu digitálnu mašinku. Ako z výkladu! Doslova! No kto by negúľal očami, keby mu niekto padával do ruky foťáčik za 20 litrov a vykladá ho pritom z Tesco igelitky! Predávajúci mi podal do ruky kartu, že nech si vyskúšam aj niečo nafotiť (64MB kartu na 8 Mpix fotoaparát!!!). Tak som si objednal čaj, vlastne aj jemu a pustil sa do skúšania a testovania. Bez chyby bol! Všetko krásne funkčné. Bez jediného škrabanca. Aj kábel bol k tomu. Až 10 cm dlhý, bez označenia. A nabíjačka tiež (ktovie odkiaľ).A manuál? Ten je vraj k stiahnutiu zdarma na internete!!!
Tak som šiel na históriu. Vraj mu ho kúpila maminka. V USA. Pred rokom. Teda v čase, keď to bola absolútna novinka na svetovom trhu. Čo z toho, že podľa označenia to bol fotoaparát špeciálne určený pre európsky trh...Asi chyba v distribúcii... ;-)
Tak som si niečo pofotil (teda 8 záberov, viac na tu kartu nevošlo) a začal som popisovať technické detaily. Odpoveďou mi bolo iba súhlasné pokyvkávanie hlavy a sem-tam aj slová: "Jo, jo, přesně tak!"
Tak som zahral debila :-))
" Akosi sa mi nedarí prestaviť si citlivosť. Ako sa to robí? ", pýtam sa.
" Jakou citlivost? "
" No, malo by sa to označovať ako ISO! ", odpovedám.
" Jo tohle, tak to by mělo být tady... "
Ci pána... Našiel. Po minúte hľadania!
" Tak ešte chvíľku ho ponaťahujem ", vravím si. Človek, ktorý si kúpi prakticky to najlepšie, čo na trhu môže v danú dobu dostať, predsa o tom musí aj niečo vedieť povedať.
" A čo to má za objektív? "
" Předce řádnej setovej. Vždiť jsem to napsal do inzerátu. Chcete tady vymýšlet nebo berete?"
" Dobre, tak ja skočim pre šéfa, nech si to ešte pozrie aj on a prinesieme peniaze, že..."
Ani som nedopovedal, zbalil všetko do igelitky a so slovami " Mně tu kvůli Vám nebude můj šéf buzerovat, že jsem tak dlouho pryč z práce! " vypadol. Nedopitý čaj zostal nezaplatený na stole, tak som zaplatil a pobral sa aj ja.
Usmiatý som došiel späť do práce, a začal sa druhy výsluch:
"Tak jak? Dobrej je ten fotoaparát? "
" Áno. Výborný. Vlastne bez chyby. Teda až na to, že je na 99.9 % kradnutý... "
" Vážně? Tak to ne, ja zlodejů tady podporovat nebudu! "
A bolo po nákupe. Maminka síce sklamaná, že aspoň pre tentokrát žiadna "hračka" nebude a ja s telefónnym čislom na predajcu sa vraciam späť k robote...
A tým by to bolo skončilo, keby...
My štatistici hovoríme, že náhoda je sviňa. Nuž ale tak to bolo... Ráno som si prečital Karolov článok , ako mu ukradli fotoaparát a ako sa potom našiel. Tak si vravím, že môžem aspoň zistiť, či niekto neohlásil krádež. Určite bude rád, keby sa foťák našiel...
Po práci som šiel rovno na mestskú políciu. Našťastie budova hneď vedľa...
" Jo, takhle. Ale to by ste museli přesně vědět, v které části Prahy byl fotoaparát odcizený.Abychom to my pak mohli přidělit tomu správnému okrsku. "
Tak teda sorry, ale otázku " Prosím Vás, a kde presne ste ukradli ten fotoaparát?" mi pri kúpe ani vo sne nenapadlo položiť.
" Víte co, tak si zkuste zavolat na 158. Tam Vám snad řeknou víc. "
Tak som sa dostal až na cetrálu Policie České Republiky. Naštastie tiež hneď za rohom.
Chvíľu teda trvalo, kým na polícii dostatočne pochopili, čo chcem (len skontrolovať zoznam odcudzených predmetov). Najprv chceli akýchsi svedkov, potom meno páchateľa,... ja ani neviem čo všetko. Nič z toho som nemal. Potom sme sa ale našťastie dohodli.
" Tak já s Vámi pošlu někoho od nás a vy se domluvte s tím pánem, že se ješte dnes setkáte a že to teda koupíte! A my to pak prověříme přímo na místě."
Tak som opäť volal. Našťastie so stretnutím súhlasil, ale teda s podmienkou, že hneď ho vyplátime a nebudeme to zase naťahovať. Opäť rovnaké miesto, o siedmej večer. A že teda už dôjdem aj so šéfom a s peniazmi, že to vezmeme...
Za chíľku došiel chalan-policajt. Mal akože hrať môjho šéfa. Vysvetlil som mu ako sa volá :-)), alebo teda ako sa bude volať najbližšiu pol hodinu. Povedal som mu kto je, a čo dnes robil. Pretože takto som vysvetlil pri prvom stretnutí predajcovi, prečo zastupujem svojho nadriadeného. Proste mnoho práce a nestíhal... Skoro všetko klaplo. Až na jednu vec. Môj "šéf" vôbec nevyzeral ako môj šéf. Ten totiž v priebehu dňa vystúpil v niekoľkých živých vstupoch v českých a slovenských médiach, aby okomentoval situáciu s ropou po Lukašenkovom zmyslenom uzavretí severného ropovodu... A úmerne tomu bol teda aj oblečený. Akurát že tento "náhradný šéf" sa chystal na "rande" v rifliach, s botaskami s v koženej bunde. A to ja ako jeho podriadený som mal oblek a kabát... No proste ani malé dieťa by nám neverilo.
Ale nič lepšie na polícii nemali. Ešte zbrane pod vetrovky, odznaky do vrecka a išli sme.
My dvaja nakupovať a tí dvaja ďalši za nami nás s odstupom v civile sledovali. Došli sme, zase som si objednal čaj (pre istotu už len jeden), hliadka sa strategicky rozmiestnila okolo, aby nebolo kam újsť a výčkávali sme.
Došiel. Za 10 minút. A opäť s fotákom v igelitke. A začalo to odznova. Tentokrát si "šéf" všetko prezeral a prevracal, vyvaľoval oči na 10 centimetrový usb kábel, divnú nabíjačku... A všetci traja policajti sa akosi divne usmievali a žmurkali na seba očami.
Nakoniec to už nenaťahovali, predložili odznaky s tým, že teda došli overiť pôvod fotoaparátu.
" To jako všichni tři? "
" No to víte, když třeba... ", odvetil mu "môj šéf".
Vypýtal si občianský a začal písať: " Jaromír Miná...".
Kúrnik, veď on sa vôbec nevolá pán Kunc, vravím si...
Jeden z policajtov na neho pozrie a vraví mu: " A my se pane už poznáme, že jo? "
" Já? A poznat Vás. Určitě ne! "
Ale policajt mu cimrmanovsky na to: " Ale jo. Na špatné lidi já mám děsnýho pamatováka... "
Nakoniec po overovaní vysvitlo, že už ho pár krát aj mali v sieti... Same výtržnosti...Fotoaparát ale nahláseny ešte nebol. Takže oficiálne kradnutý nebol.
" Ale vždyť já ho mám zatím ješte jenom týden. Sám jsem si ho koupil. "
" Ale veď ste mi prvý krát vraveli, že Vám ho kúpila maminka v Amerike? "
" Já? To nikdy. Moje maminka je chudá, ona by mně nikdy nic nekoupila... "
Odišiel. Výrobne číslo je ale už teraz zaznamenané... Takže v prípade, že sa niekto ozve, vedia, kde ho hľadať... Takže ja už len nadiktujem údaje do zápisnice...
Na štvrtý krát sa podarilo moje meno už aj správne opísať z občianského...
A v doprovode troch ozbrojencov (že vraj pre istotu) som ešte došiel do metra a tým to pre mňa skončilo. Vraj mi zavolajú, keď sa majiteľ nájde...
Hej, ešte som dostal večer jeden hovor na mobil: " Ty jeden slovenský...."
(zvyšných 30 sekúnd hovoru už nie je publikovateľných :-))
