" author=" " /> Boli sme s bratom opäť na "vybavovačkách" v Košiciach. A keď ešte ostalo chvíľu času, ktorý bolo treba akosi rozumne "zabiť", pobrali sme sa spoločne do Tesca na námesti. Len tak, bez akéhokoľvek úmyslu tam čo i len halier nechať.
Snáď je úplne zrejmé, že dvaja chalani, ktorí majú pár minút čas, si to v Tescu mohli spoločne namieriť akurát tak do športového oddelenia. Takže rovnou čiarou do tretieho poschodia...
Prezerali sme si ponúkané stany (veď leto sa už blíži) a našu pozornosť upútal jeden už starý pán. Dedko, s rukami zloženými za chrbtom a s miernym predklonom, starostlivo sledoval bicykle. Vlastne nesledoval, on porovnával hlavne tie dva najdrahšie na kraji. Trochu som sa aj čudoval, že s takým boľavým chrbtom sa dedkovi ešte na bicykel zachcelo...
Keď sa už ale hodnu chvíľu beznádejne dožadoval obsluhy (a tej bolo srdečne jedno, že nejaký dedko špekuluje nad bicyklami), podišli sme k nemu my. Brat, ktorý ma už komunikáciu v krvi (prihovorí sa milo aj tomu, komu netreba), teda začal vyzvedať.
Z dedka čoskoro vyliezlo, že si prišiel kúpiť bicykel. Pre seba. Bezradne ale vyberá z dvoch a nie a nie sa dočkať niekoho z personálu, kto by ochotne poradil.
Chvíľu síce váhal, či si nechá poradiť od nás, ale keď sme ho presvedčili, že bicyklovali sme už skôr ako chodili a že do bicyklov sa teda vyznáme (a keď sme sa ešte aj pochlapili naším dvojhodinovým cyklistickým rekordom z Levoče do Prešova), dedko už len počúval, pýtal sa a premýšlal.
Zbežne sme porovnali dva bicykle, pochválili kvalitné brzdy, duralový rám, prednú, strednú aj zadnú hlavu, prehadzovač, prešmykovač, kvalitnú (na tú cenu) odprúženú vidlu, zkritizovali sme, čo sa nám nepozdávalo a o chvíľku bol víťaz jednoznačný. Bicykel naľavo! A dedko len prekvapene počúval a súhlasne kýval hlavou.
Lenže malo to háčik. A veľký. Ako vysvetliť dedkovi, že bicykel, ktorý je o nejaké dve tisícky lacnejší je v skutočnosti asi o dve triedy lepší. A dedko sa nedal. Nešlo to do hlavy jemu, a pomaly to začínalo vŕtať v hlavách už aj nám.
Naštastie to tie naše tri páry oči konečne zbadali. "Jasné!", vykríkli sme. "Veď ten bicykel je v akcii!". A viac dedkovi nebolo treba, preškrtnutá cena hovorila za všetko. A teda poriadna zľava to bola.
S bratom sme už zalarmovali obsluhu. Došli až na slová, že ten bicykel budeme kupovať (a to predtým by nimi ani stádo koní nepohlo). Dedko ale stále nad niečím špekuloval. "Viete chlapci moji, to je ale zlé sedadlo pre mňa." a ukázal na to úzkoprofilové športové "sedadielko" namontované na bicykli. A mal pravdu, veď z toho nezvyknutého človeka bolí zadok, ešte pomaly ani z domu neodíde. "Toto by bolo lepšie", a ukázal na krásne, široké, mäkké sedadlo (za dve stovky) na druhom bicykli .
Zašli sme teda za predávačkou a začali sme ju presviedčať, že sa jej takáto vzájomna výmena sedadiel určite vyplatí. Dedko s bicyklom zaplatí za to lepšie, vezme si ale to lacnejšie a ona takto len získa (aj ovca bude celá, aj vlk sýty). To bola teda ochota. Vraj v Tescu nie je nikto, kto by tie dva sedadla vymenil. Vysvetlili sme jej teda čaro rýchloupínacích skrutiek, až sme ju tým nakoniec presvedčili. Už sme aj s bratom mali vymenené sedadla, ale vraj to teda oni musia (takže predsa to len ide).
Dedkovi sme ešte rýchlo zabehli oznámiť skvelý výsledok vyjednávania a keďže času nám už neostávalo, tak sme len prezieravo zablahoželali veľa šťastných kilometrov, podali sme si ruky, dedko natešený poďakoval a my sme odišli.
Neviem už, ako to nakoniec celé dopadlo, ale snáď sa ešte trochu oteplí a dedko vytiahne svoj nový bicykel a opäť ho trošku prevetrá v košických uličkách...A ja s bratom si môžeme do CVčka odteraz písať už aj " predávač v Tescu ". Veď sme vlastne za pár minút predali tovar za nejakých 10 000...
