Strach má veľké oči

 Nie, nebola živá. Len jeden z mnohých pozostatkov niekdajšej pražskej Cow parade . Mne to ale pripomenulo deň, keď som prvýkrát stretol skutočnú, živú kravu.

 Mohol som mať asi tri, možno štyri roky, do školy som ešte určite nechodil, keď sme sa spolu s rodičmi opäť pešo vracali z Tatier. Teda vracali, namierené sme to mali len na najbližšiu autobusovú zastávku.

 Ja som si to mierne zrýchlenym tempom šinul zarasteným poľom, pár metrov pred rodičmi.Až som zrazu náhle zastal. Nešlo to ďalej. Predo mnou zo zeme vyrástlo čosi obrovské. Dvihol som hlavu a...
Naše pohľady sa v tesnej blízkosti zrazu stretli. Teda len na moment, okamžite som totiž začal neskutočne kričať, takže som tu potvoru určite vyplašil raz navždy. Vraj keď vtedy nespadli Tatry, tak už vydržia všetko.

 Otec si ma vysadil na ramená, chvíľu som ešte vrieskal na celú dolinu, ale o chvíľu nám zastal autobus, ja som hodil ešte posledný pohľad na to neskutočné monštrum a tým to skončilo.

 Vlastne skončilo len zdanlivo, na pár rokov...
Už som bol dávno skúsený školák, keď som sa jeden deň vrátil zo školy a keďže to vŕtanie v hlave sa už nedalo vydržať, vyliezla zo mňa otázka:

" Mamka! Ako je to možné, že kedysi boli kravy také obrovské, a teraz sú všetky už len také maličké? "
" Aké maličké Maťko, veď stále boli rovnaké!? "
" Nieeee, teraz sú malé! Veď si pamätám, že niekedy boli také veľké ako autobusy! "
" Kedy si to pamätáš? Kedy si videl také veľké kravy? "
" Nooo, veď vieš, vtedy, keď sme sa spolu vracali z Tatier... "

 Hodne dlho trvalo, kým som uveril, že rodičia majú pravdu... Že som to od strachu teda poriadne prehnal. Vlastne uveril som? Ja neviem, stále totiž keď zatvorím oči a vrátim sa 20 rokov späť, vidím kravu a vedľa nej Karosu. A prisahám, že sú rovnako veľké...