Najlepší novinár je neinformovaný novinár?

Výnimkou neboli ani maily, v ktorých sa mi neznámi kolegovia prihovárali spôsobom: Budem vtedy a vtedy v Bratislave a keď som už na Slovensku, tak napíšem niečo aj o Rómoch. Nemôžeme sa stretnúť na 30 minút v Bratislave na letisku? Keď som zdvorilo odmietla s tým, že to nie je profesionálne a pre mňa absolútne neefektívne cestovať do Bratislavy z Košíc, dostala som zoznam otázok, ktoré mám spracovať a oni si už niečo vymyslia…
V pamäti mám aj žiadosť jednej nemeckej novinárky z renomovaného periodika, ktorá sa, neviem prečo, rozhodla písať o košických Rómoch. Jej asistentka mi navrhla stretnutie 21. decembra na 2 hodiny, počas ktorých s ňou pôjdem na Lunik IX. Všetky ostatné materiály „môžem“ poslať mailom v angličtine na adresu renomovanej publicistky. Keď som jej povedala, že bohužiaľ, 21. december je pre mňa nevyhovujúci, pretože mám dlhodobo plánovaný program, dostala som odpoveď, že to musí byť v uvedenom termíne, pretože ona si už objednala hotel a príde aj s manželom a deťmi. A nemám sa báť, to najmenšie má síce len pár mesiacov, ale pri práci nám nebude prekážať. Zdvorilo som ju odkázala na iný termín, pretože ak jej mám pomôcť, musí sa spýtať teda aj mňa, či mi to vyhovuje. Dovolím si poznamenať, že z jej mailov bolo jasné, že o tejto problematike nemá ani páru a evidentne jej mal článok o Luniku IX poslúžiť len na to, aby jej redakcia preplatila rodinnú dovolenku. Nebol to prvý takýto prípad.
Iným prípadom boli novinári zo Slovinska, ktorí prišli kvôli inej téme a ich cesta do Košíc bola náhodná. Ich kolegyňa – spravodajkyňa iného médiá z Washingtonu, s ktorou som sa v minulosti stretla – ma požiadala, aby som im pomohla. Keď prišli do Košíc, upozornili nás, že nemajú informácie o Rómoch. Nechceli však žiadnu veľkú analýzu, chceli len príbeh človeka, ktorý sa sám vypracoval z prostredia rómskej komunity. Dohodli sme sa, že navštívia neďalekú obec, kde žije aj jedna naša kolegyňa. Strávili tam namiesto plánovaných pár hodín celý deň. Do večera sedeli s tunajšími Rómami a boli prekvapení tým, čo videli: vysoká životná úroveň, schopnosť komunikácie, pekné prijatie všade, kam vstupovali. Lebo tak, ako sme im povedali na začiatku, pôjdu k tým, ktorých je možné vnímať ako rómsku strednú vrstvu, teda integrovaných Rómov. Odišli spokojní, pretože nehľadali škandály.
Ale nakoniec sa vrátim aj k titulku. Námetom mi bolo stretnutie s americkým novinárom, s ktorými som inak mala len tie najlepšie skúsenosti. Tento návštevník však prišiel s minimálnymi informáciami a opakovane sa chcel so mnou stretávať a diskutovať. Upozornila som ho, že získať informácie, je jeho džob, ale ja mám svoju prácu, a stretávanie sa s ním je pre mňa len iná forma trávenia voľného času, takže očakávam od neho, že sa nebude spoliehať len na mňa, ale vyvinie aj vlastné úsilie na získanie informácií. Keď som nevidela žiaden výsledok, tak som mu navrhla, že možno bude najlepšie, ak nejaký článok napíšem ja alebo naši redaktori. Na to mi povedal, že to nie je možné, lebo ja nemôžem byť objektívna. Pýtala som sa ho teda: v čom je podstata tvojej predstavy objektívnosti? V dlhej diskusii sme sa dopracovali k záveru, že objektívny novinár je v jeho predstave to, čo je v mojej predstave neinformovaný novinár. Teda, ak novinár nevie nič o problematike a príde do tak špecifického prostredia, ako je rómska komunita, dokáže podľa neho napísať objektívny článok po dvoch hodinách…
Áno, súhlasila som, možno je objektívne v tvojom chápaní napísať článok o inej kultúre očami svojej vlastnej kultúry, ale v mojom chápaní je to len jeden z paškvilov, ktorých je tu kopec a na ktorých ja postavené aj more predsudkov voči Rómom. Lebo novinár v takom krátkom časovom úseku nedokáže pochopiť problém. Nakoniec sme sa dohodli. Strávil v našej redakcii 10 dní a chodil s nami do terénu. Bolo to veľmi namáhavé, ale zvládli sme to. Celý čas nám kládol otázky, ktoré nás unavovali aj udivovali zároveň, pretože sme videli, ako nerozumie našej práci a ako nás vníma len cez prizmu svojej vlastnej skúsenosti.
Ostatný deň sme ho zobrali so sebou do Vranova. Navštívili sme tam osadu v časti Čemerné. Videl, ako sa s nami Rómovia rozprávajú, aké majú problémy. Práve tam sa presvedčil na vlastné oči, že my nie sme aktivisti, ktorí prídu a štvú ľudí, potrebujú vyvolávať problémy, ale ľudia, ktorí im reálne veci pomáhajú analyzovať a nechávajú ich hľadať vlastné riešenia a súčasne zachovávajú odstup od emócií. Nevidel tam žiadnu ľútosť z našej strany. Len otázky: čo ste urobili vy sami, aby sa to zmenilo? Aký je váš diel zodpovednosti na našich problémoch? Videl, že výsledkom našej práce nebude žiadna story o diskriminácii, ale pomenovanie problému, ktorý reálne existuje s tým, že priestor dostanú všetci. Že dostanú priestor nie na to, aby sa hecovali v spore, ale nato, aby ho riešili a pochopili, že ho vyriešia len spolu.
Nakoniec sa ich spýtal na magazín: pozeráte rómsky národnostný magazín? (naša redakcia ho pripravuje pre STV). Nasledovalo niečo, čo sme ani my, ako redaktori magazínu chvíľku nechápali: samozrejme, sme na to hrdí, že môžeme počuť náš vlastný jazyk z televízie… hovoril jeden, a ďalší ho prekrikovali. Zlatým klincom bol pán, ktorý povedal: Keď sa začne magazín, všetci si posadáme, manželka si vezme diaľkový ovládač a všetci sa pozeráme a tešíme sa spoločne. A pozeráme aj každú reprízu, vždy, celá rodina spoločne… Lebo konečne máme pocit, že je to o nás. Nie sú tam špinaví Rómovia, kriminálnici, ale sme tam my, takí, akí sme naozaj…
Keď sme sa vracali do Košíc, bola vonku strašná búrka. Náš nový kolega sedel na zadnom sedadle auta a nakoniec prehlásil: dnes som pochopil, čo vlastne robíte… je to super… Ďakujem. Len neviem, či ma v mojej domovskej redakcii pochopia, lebo odo dneška už som s vami na jednej lodi. Do článku musím uviesť, že som s Vami strávil 10 dní v teréne. Pre mnohých to bude dôvod, aby ma už nepovažovali za objektívneho… Už viem príliš veľa…