V uplynulých troch rokoch sme s kolegami sprevádzali okolo 180 redakčných štábov všetkých typov médií z celého sveta a musím povedať, že len málokto nás prekvapil príjemne. Väčšinou sme mali pocit, že tí, ktorí sem prichádzajú, aby ukázali našich Rómov svetu, vlastne v podstate na nič nie sú zvedaví. Oni prichádzajú s jasnou predstavou „svojho“ príbehu, do ktorého potrebujú obsadiť len hrdinov z terénu. Presne tak, ako si to naplánovali ďaleko od Slovenska. Aj preto sme s nimi museli zvádzať nemalé boje, ak sme nemali záujem poškodzovať spolunažívanie Rómov a Nerómov na Slovensku.
Zo všetkých si najneradšej spomínam na novinárov z Veľkej Británie. Tí sem chodili snáď len preto, aby svojim šéfom ukázali letenky, že tu naozaj boli. „Chcem Róma, ktorý emigruje do Veľkej Británie kvôli sociálnym dávkam,“ vyhlásila britská novinárka ešte na prahu našej malej redakcie. „Tak si ho choďťe hľadať, je ich tu podľa Vás 800 000. Šťastnú cestu,“ zahlásili sme. „Ale vy ho musíte poznať, takého… Ja musím urobiť super reportáž!“ trvala na svojom. Bolo to v čase pred vstupom Slovenska do EÚ. „Ak vás zaujíma, ako žijú Rómovia na Slovensku, nech sa páči, môžeme vám nejakých predstaviť, ale inak, dovidenia,“ trvali sme na svojom.
Nakoniec prejavila ochotu ísť na Lunik IX. Dohodli sme sa s riaditeľkou tamojšej materskej školy, ktorá je naozaj super škôlkou, že ich navštívime. Po príchode na Lunik IX naša britská kolegyňa z veľmi význameného britského média však rýchlo urobila stand-up a už hľadala svoju obeť. Keď nenašla nikoho, kto by jej bol ochotný na kameru povedať, že emigruje po 1. máji, začala ľuďom blízko kamery ponúkať peniaze. Ani tak nenašla svoju obeť. Bola zhrozená. V redakcii sa vrhla na mapu a začala hádať, kde by mohli žiť Rómovia, ktorí emigrujú. Poslali sme ju kade ľahšie.
Iná partia britských novinárov zase zverejnila vo Veľkej Británii článok o Rómoch, ktorí húfne odchádzajú do Anglicka aj s fotografiami. Keďže v novinách bol názov obce aj mená respondentov, vybrali sme sa za nimi. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že letenky údajným migrantom kúpili priamo títo novinári.
Iný novinár z Veľkej Británie sa svojou predstavou netajil. Editor mu zo Slovenska prikázal doniesť fotografiu rómskej rodiny, ktorá sedí okolo stola zbalená, okolo vidieť kufre, nad hlavami veje britská zástava – takto všetci čakajú na 1. máj. Z fotografie nič nebolo, lebo ju odmietol urobiť on sám.
V tejto súvislosti som si spomenula na príhodu, ktorá sa nestala v súvislosti s Rómami. Moja priateľka robila sprievodkyňu japonskému profesorovi politológie. Keďže boli na východe Slovenska, dohodli sme sa, že budem cestovať s nimi. Náš milý Masajo chodil všade s foťákom, ale veľa toho nenafotil. Ale keď sme prišli do Bardejovského skanzénu, začal fotiť ako divý. Po chvíľke som zaregistrovala prudkú výmenu názorov medzi mojou priateľkou Evou a Masajom v japončine. Eva bola nesmierne rozčúlená a Masaj prestal naraz fotografovať. Na moju otázku, čo sa stalo, mi povedala: „žijem v Japonsku dosť dlho na to, aby som vedela, čo chcel urobiť. Celý čas čakal, kedy si môže nafotiť nejakú biedu, aby nás mohol ukazovať ako zvieratká z klietky. Aby mohol hovoriť, že žijeme v takýchto chalúpkach. Povedala som mu, že keď to zistím, že mu oči vyškriabem. Aby išiel fotiť do centra mesta, alebo na sídlisko. Nech ukazuje realitu. Nemusí byť pre nás pochvalná, ale nech to bude reálny život.“ Masaj bol Evin priateľ. Mohla si to dovoliť. Vo vzťahu k novinárom však takého konanie nie je možné.
Dnešné spomienky ukončím návštevníkom rovnako z Veľkej Británie. Ten prišiel s predstavou, že nafotí toho najšpinavšieho Róma na Slovensku. Samozrejme, že sme mu tak, ako všetkým ďalším povedali: ak chceš našu pomoc ako kolegov, musíš s nami ísť do troch rôznych typov rómskych komunít: integrovanej rodiny, strednej vrstvy a nakoniec môžeme navštíviť aj niektorú subštandardnú lokalitu, aby si si vedel porovnať a napísať objektívny článok.“ Zdalo sa mu veľa stráviť celý deň kvôli jednému článku. Mal predstavu, že mu musí stačiť hodina na to, aby urobil materiál, ktorý spraví dieru do sveta žurnalistiky. Trošku sme sa pochytili v redakcii, lebo stále opakoval, že ak napíše o biede, určite nám Európska únia pošle peniaze. „My Ti kašleme na tvoje peniaze,“ oponovali sme. „Tvoj článok pokazí už dosť narušené vzťahy medzi Rómami a majoritou na Slovensku. Ty napíšeš svoje hlúposti, slovenské média to preberú, Británia nám dá vízovú povinnosť a všetci sa budú hnevať na Rómov. Má to nejaký zmysel?" Odmietali sme s nim ísť do terénu. Alebo budeš písať o živote Rómov v celom spektre, alebo nenapíšeš nič. Nakoniec sme na neho ušili kulehu. „Chceš vidieť to najhoršie čo tu máme? Chceš nám pomôcť bojovať proti rasizmu? Tak poď…“ Naši kamaráti ho zobrali do neďalekej osady. V tom najposlednejšom kúte bola chatrč na rozpadnutie. Fotil ako divý. Spokojný ako nás dobehol. Potom sme ho vtiahli dnu, nech si nafotí aj vnútrajšok. A tam ho naši priatelia ponúkli obedom. Zbledol. „Keď si priateľ a nie si rasista, musí si dať, lebo živý odtiaľ nevyjdeš,“ postrašili sme ho. So zaťatými zubami ochutnal. Do redakcie prišiel bledý ako stena. „Ďakujem za lekciu,“ povedal. „Asi som vás mal počúvnuť a vidieť všetky vrstvy Rómov a vy máte pravdu, že článok, ako som ho chcel napísať, tu nikomu nepomôže.“ Nakoniec sme spolu strávili v rozhovore ešte niekoľko hodín. Jeho článok bol dobrou analýzou reálneho stavu. (Pokračovanie nabudúce)
