Sme takí, ako chcete, aby sme boli…

Hoci je veľmi šikovný a v osade opravuje všetko – od elektriky až po autá – a pre deti viedol ešte donedávna počítačový krúžok, čo je jeho veľká vášeň, v skutočnosti sa nemôže zamestnať nikde. Jaro totiž neukončil ani ZDŠ. Vyšiel do sveta dospelosti zo šiestej triedy. „Bol som hlúpy,“ vzdychne si občas. „Nechcel som počúvať matku, ktorá mi hovorila: uč sa, lebo budeš sprostý. Neučil som sa, ale…“ a vysvetľuje: ako sedel v zadnej lavici, ako ho učiteľka nikdy neskúšala, ako sa ho nikdy nespýtala, či má domácu úlohu. „Nikdy sa o nás nestarala, vždy hovorila, vám to bude ja tak nanič. Vy tú školu neskončíte, vy ste len Cigáni…“ A ako spieva Gipsy.cz – „Jsme tím, čím chcete, abychom byli…“. Až keď išiel na matriku prihlásiť svoju prvorodenú dcérku zistil, že nevie čítať a písať. Dovtedy mu vlastne štát pripravil také podmienky, že nič nepotreboval. A mal pocit, že je všetko v poriadku. Neskôr sa naučil všeličo a budúci rok dokončí základnú školu, aby sa mohol ďalej vzdelávať. Hovorí: moje deti budú iné. Ja im nikdy nedovolím, aby prežili také poniženie, ako ja. Aby nevyužili šancu študovať.
Jaro aj s rodinou svojej matky žil donedávna v domčeku s dvomi izbičkami – z toho jednou kuchyňou. Celkom 8 ľudí sa tiesnilo v tom malom priestore. Chcel žiť sám s rodinou. Ale v ich osade sa nestavia. Starosta nechcel. Hoci mu vláda ponúkala peniaze na projekt, neprijal ich. Tvrdil, že tunajší Rómovia nič nepotrebujú, hoci ich životné podmienky sú na úrovni Afriky. Bývajú v hlinených chatrčkách a vodu majú len v jedinej studni – aj tá nie je pitná. Treba ju donášať zo vzdialenosti jedného kilometra. Aby mohli mať vodu v tejto špinavej studni, museli si zohnať grant z nadácie, starosta neprispel. Keď mu Jaro hovoril, že by rád staval, povedal: veď stavaj. Jaro sa pýtal: ako môžem stavať, keď pôda v osade nie je vysporiadaná? Ale starosta povedal, že to je jeho vec. Dva roky odkladal stavbu maličkej kutice za domčekom svojej matky. Ale dlhšie sa čakať nedalo.
Tehly si chlapi v osade pália sami. Inak by asi museli žiť ešte v zemľankách. Za robotou chodia do Čiech, ale mnohí sa už vrátili bez jedinej koruny. Nadreli sa celé leto a boli nakoniec radi, že došli zdraví. Prišli bez peňazí a stratili aj na rok nárok na dávky.
Hoci to Jaro nemá jednoduché, chce zmeniť svoj život. A vidieť za ním výsledky. I keď ho okolnosti stále niečim zrazia k zemi, lebo u týchto ľudí je problém niekedy aj investícia za desať korún, ide ďalej. Pre tých, ktorí pochybujú, musím povedať, že Jaro nefajčí, nepije. Má tri detičky, o ktoré sa vzorne stará. Hovorí, že to je všetko. Viacej mať nechce, lebo sa o ne nevie postarať. Dve dievčatká (3 a 2 roky) a najmenší chlapček (8 mesiacov), po ktorom tak túžil.
Hoci má iné problémy ako rovesníci v jeho veku a je určite smutnejší a vážnejší, nesie v sebe pozitívny náboj. Snaží sa ľudí motivovať, komunikovať s nimi, vysvetľovať. Kladiem si otázku: aký by sme boli my, keby sme sa narodili v týchto podmienkach. Dokázali by sme si zachovať tú ľudskosť a schopnosť ísť stále dopredu, hoci cieľ sa Ti nepribližuje ale vzdiaľuje, ako si zachoval Jaro?
Keď sa lúčime, usmieva sa. „Nerobte si s nami starosti, príďte kedykoľvek,“ hovorí. Držím mu palce, aby sa dopracoval k maturite, ktorú chce raz mať. Zatiaľ je to pre neho vzdialená méta. Aké rôzne môžu byť túžby ľudí v tejto krajine…