Ako starosta o náušnicu prišiel … a takmer aj o prst

Lekár, ktorý prednedávnom zašíval Dušanovi prst mu nedopatrením takmer zašil zdravý. „Pán doktor,“ ozval sa ako vždy pokojne Dušan, „nemali by sme zašívať radšej ten druhý prst?“ „Pardón, pardón…“ zareagoval lekár. „Nejako som sa zakecal…“ a kým zašíval teraz už správnu ranu, komentoval život okolo seba. Okrem iného aj Rómov. „A čo teraz robíte vy? Dávno som vás nevidel,“ obrátil sa na Dušana. Chvíľu otáľal, ale nakoniec sa priznal. Áno, je starosta. Rómsky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Tí, ktorí žijú v regióne, vedia, že komunikácia Rómov a Nerómov má rôzne podoby. Vždy to závisí od konkrétnej komunity, od jej sociálnej úrovne ako aj od toho, aká je história týchto vzťahov. Aj to je dôvod, prečo ľudia komentujú poznámky, analýzy, články. Nie je však možné do každého článku vložiť všetky skúsenosti, všetky pohľady. Dušanov príbeh však patrí k tým, ktoré hrajú všetkými farbami.
Celý svoj život prežil v osade na severovýchode Slovenska. V dedine žije okolo 600 ľudí, takmer dve tretiny sú Rómovia. Ich životné podmienky sú však veľmi zlé. Obecné baráky začali zatekať len čo ich odovzdali a celých 12 rokov sa nenašla ochota ich opraviť. V barákoch bývajú tí šťastnejší, tí ostatní žijú v chatrčiach. Donedávna sa z osady nevynášalo smetí, hoci za jeho dovoz obyvatelia platili. A vybaviť akúkoľvek maličkosť bolo takmer nemožné. Dnes sa veľa vecí zmenilo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


V ostatných komunálnych voľbách Dušan kandidoval. Nerád, pretože mal zlú skúsenosť. Pred ôsmimi rokmi kandidoval jeho brat a bol zvolený. Obecné zastupiteľstvo zložené zo samých Nerómov mu však hneď na prvom zasadnutí vyslovilo nedôveru. Do očí mu to povedali priamo: Róma nechceme! Jeho prípad riešil aj súd v Štrasburgu, ale nič sa nezmenilo. Rovnaký osud čakal aj Dušana. Na prvom zasadnutí mal padnúť návrh na vyslovenie nedôvery a pokus o jeho odvolanie. Nestalo sa. Ale iba preto, že väčšinu zastupiteľstva tu dnes tvoria Rómovia. A tí rozhodli v Dušanov prospech.


Útoky na jeho osobu ešte chvíľku trvali, vyhrážky typu, urob prvú chybu a pôjdeš do …. ani nepočítal. Ale od prvej chvíle robil všetko pre spokojnosť všetkých obyvateľov obce. Nielen Rómov. Skoro sa ukázalo, že výstavba Domu smútku nebude taký problém, ako to hovoril bývalý starosta, že sa nájdu aj peniaze na cestu v obci (kde žijú Nerómovia). A urobil toho dosť aj pre Rómov, hoci tieto aktivity sú najmenej viditeľné. Po pätnástich rokoch klamstiev o tom, že nie je možné vykúpiť pozemky na výstavbu domov, zistil, že to až také ťažké nebude, lebo majiteľ s tým súhlasí, že vynášať odpad z osady sa dá aj každý týždeň a všetci Rómovia si bez problémov zakúpili kuka nádoby, ktoré im dovtedy starosta nechcel dať. V zime chodili upratovať starým občanom v obci (v nerómskej časti) snehu zo dvorov, aby sa im ľahšie chodilo, čo sa nestalo nikdy v minulosti, hoci starostom bol „ich“ človek. V lete kosia dvory aj tým, ktorí v obci už nežijú. Tam, kde nikto nehľadá problémy, sa ľahšie dýcha.

SkryťVypnúť reklamu


Každý, kto vstúpi do jeho kancelárie, sa musí cítiť dobre. „Dobrý je náš starosta,“ šepká mi babka na ceste. Postará sa o nás. A vôbec jej nevadí, že je to Róm. Už si zvykla. Lebo ak potrebuje a nevládze prísť na obecný úrad, príde on za ňou.
Dušan zásadne nesedáva na starostovskej stoličke. „Mám odtiaľ ďaleko k ľuďom,“ hovorí. Radšej sedím medzi nimi.
Hoci by sa mohlo zdať, že starostovanie je jednoduché, nie je. Teraz hľadá peniaze na školu, zistil, že sa nedá stavať, lebo jeho predchoda nepohol ani prstom v otázke občianskej vybavenosti obce. A na otázku, čoho sa musel pre starostovanie vzdať, odpovedá s jemu vlastným humorom: „musel som prestať nosiť náušnicu, ktorú som nosil 15 rokov. Povedali mi, že sa to na starostu nepatrí… Daroval som ju synovi. Dúfam, že ju bude nosiť. Veď som ju kúpil, keď sa narodil. To bol taký talizman.“

Dušan nevstupoval do politiky ako naivka, ktorá si myslí, že za štyri roky dokáže všetko a od začiatku počítal s problémami. „Uvedomujem si jedno, že aj keď som Róm, najviac problémov budem mať práve s Rómami. Žijú tak dlho v ťažkých podmienkach, že sú totálne deprimovaní a všetko, čo urobíte, je už urobené neskoro. Navyše v našej obci ani niktoré predbežné práce neboli urobené a naraz niet peniaze, aby sme ich dotiahli do konca,“ vyratúva. Samozrejme, ak sa veci nebudú vyvíjať tak, ako si ich predstavujú, budú opäť nespokojní. „Ale ja budem rád, ak sa do 4 rokov začne aspoň stavať.“ Teraz momentálne musí za dva mesiace nájsť peniaze na školskú jedáleň, ktorá je v katastrofálnom stave a hrozí, že ju zatvoria.

V obci teraz momentálne nájdete len mládež a starých ľudí, pár tých, ktorí zostali na aktivačných prácach a inak je všetko v zahraničí na sezónnych prácach. „Idú aspoň na pár mesiacov, zarobia si a potom z toho žijú v zime, inak by hladovali. Najhoršie je, že obyčajne idú obaja manželia a deti zostávajú doma so starými rodičmi. Tí ich však neustriehnu a tak sa nám zhoršuje vzdelanostná úroveň detí. Toto je situácia, keď je ťažko si vybrať, čo je horšie a čo lepšie,“ dodáva.
Ako bývaly komunitný pracovník vie, o čom hovorí. „Venovali sme sa deťom permanentne, aj vo voľnom čase. Ale ak chýba ruka rodiča, je to vidieť.“

SkryťVypnúť reklamu


Dušanovi záleží na dobrom spolunažívaní obyvateľov obce bez ohľadu na etnickú príslušnosť. „Keď prídem za chlapmi do krčmy, hovorím s rusínmi po rusínsky, s Rómami po rómsky, so slovákmi po slovensky a keď treba, tak aj po poľsky. Keď treba, tak si s našimi babkami aj zatancujem, lebo deti majú ďaleko, nikto im nepomôže, ak tak neurobí obecná samospráva. A oni to cítia. Chcem, aby mi verili a aby verili aj Rómom v obci.“ Doloží, že sa mu zdá, že spolunažívanie s majoritou sa začína po rokoch opäť zlepšovať aj preto, že deti chodia spolu do školy a že sa kamarátia a dnes už aj navštevujú.

Starosta obce dnes teda žije v osade. A čo považuje za svoj najväčší úspech od nástupu do funkcie? „Vieš, je to taká maličkosť. Niektorí ľudia si to ani nevšimli, ale… takmer 40 rokov sme žiadali vedenie obce, aby tabuľa označujúca začiatok obce bola umiestnená pred osadou a nie za ňou. Aby sme sa aj my mohli cítať ako občania. Ale celý ten čas nám tvrdili, že sa to nedá. Keď som nastúpil do funkcie, prišli za mnou Rómovia: Dušan, nepozrieš sa na tú tabuľu? Išiel som za tým a čuduj sa svete, vybaviť jej premiestnenie mi trvalo 20 minút. Keď som sa vrátil, hovorím chlapom: môžete kopať. Neverili. Keď bola tabuľa preložená, prišla celá osada. Konečne sme sa stali obyvateľmi obce!“
S Dušanom môžete strávť aj niekoľko dní, stále sa usmieva. „Aj mi povedala jedna vysokopostavená pani po zvolení, že sa nemám smiať, lebo sa to na starostu nesvedčí. Ale, čo už ja s tým narobím, ja už som raz taký…“

Kristína Magdolenová

Kristína Magdolenová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ľudia odmietajú to, čomu nerozumejú, tvrdil Cicero. Život ma naučil, že sa na tom ani po storočiach nič nezmenilo. Zoznam autorových rubrík:  Tradície a životný štýlPríbehyĽudiaRozhovoryHistóriaFotografieINÉNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu