Etnická príchuť humoru alebo: čo všetko je na smiech

Uvedomila som si totiž už dávnejšie, že to, čo my, ako majorita, vnímame ako humor a radi sa nad tým zasmejeme, je u Rómov realita, ktorá ich núti robiť veci alebo zaujímať postoje, ktoré sú pre nás čudné. Humor tak dostáva zvláštnu etnickú príchuť. Ale táto príchuť v konečnom dôsledku zbližuje. Aspoň v prípade jednoduchých ľudí.
Rozprával mi taxikár v jednom maličkom meste, kde som utekala na dôležité stretnutie (a keďže môj vlak meškal, musela som použiť taxík), nasledujúci príbeh: Jeho známy z neďalekej rómskej osady si ho zavolal ako taxikára do domu. Keďže bolo krátko po sociálnych dávkach, očakával, že sa pôjde za veľkými nákupmi do mesta. Išlo sa však do záložne, kde rodina vyplatila práčku, ktorá tam krátko pred dávkami skončila. Dovliekli práčku domov a rodina sa chystala prať. Podvečer mu známy z osady volá opäť, že potrebuje taxík. Keď prišiel k domu, na jeho veľké prekvapenie sa chystal kamarát naložiť práčku naspäť do taxíka. „Ale čo to robíš?“ pýtal sa ho taxikár. „Veď sme ju len dopoludnia priniesli!“ „No, a?“ začudoval sa Róm. „Veď už sme vyprali…“

Iný príbeh sa mi stal v jednej rómskej osade, kde som bola navštíviť známu. Prítomnosť novinárky z mesta bola v osade udalosťou a tak sa zhŕklo všetko, čo malo oči a uši. Pred odchodom som sa spýtal detí mojej známej, čo im mám na budúce doniesť. Vyhrkli: „Kŕtkovu tortu!“ Nikdy som to nepočula a tak som sa spýtala: A čo je to? „A vy neviete?“ ozvalo sa spomedzi zhromaždených. „Veď na to beží reklama v telke každý deň…“ (ide o niekoľko rokov starú reklamu na tortový punging alebo niečo podobné). „No,“ odpovedala som. „Ja nemám televízor…“ (Chvalabohu už 20 rokov! ☺ )
Po mojej odpovedi zostalo na chvíľku mŕtvolne ticho a potom jeden z mužov vykríkol: „Preboha, ľudia, šak ona je ešte chudobnejšia ko my…“


Takýcho príbehov viac či menej humorných je celá kopa. Odrážajú hodnotový rebríček týchto obyvateľov osád a ich vnímanie sveta. Ak poznáte tieto príbehy, zrazu im dokážete rozumieť oveľa viac, ako na základe dlhých rečí.

Odlišný nádych má však humor rómskych politikov. Ten už akoby na smiech ani nebol. Chcete príklad? Keď pred časom Ján Slota v dobrej nálade povedal svoje povestné „s tankami na Budapešť“, veľa ľudí to pobúrilo, ale v konečnom dôsledku to všetci vnímali ako humor. Nikde sa nezačali stavať zátarasy, nebolo vyhlásene stanné právo. Novinári mali o čom písať a to bolo tak všetko. Keď istý rómsky politik (tak sa to označuje, ale to je otázka na diskusiu) povedal krátko na to (možno v rovnako povznesenej nálade), že po vstupe SR do EÚ pôjdu Rómovia kočovať na západ, nikto to ako humor nebral. Práve naopak. Do pár týždňov sme mali zablokované pracovné víza do mnohých západných krajín.
Teda: ako vnímať humor Rómov? Domnievam sa, že ak ho budeme vnímať ako nechcenú sebareflexiu komunity, budeme komunitu lepšie chápať. Lebo zatiaľ rómska komunita inú sebareflexiu ako prostredníctvom takéhoto humoru ešte nie je schopná urobiť… (možno jedna z budúcich tém …)