Keď sa lúčime s ľuďmi, s ktorými sme prežili mnoho radostných chvíľ, s priateľmi, s ktorými sme spolu vyrastali a ktorých máme radi, nikdy to nie je jednoduché. V našom živote prechádzame rôznymi etapami a v každej z nich spoznáme nejakých nových ľudí, z ktorých sa niektorí zaryjú hlboko do nášho srdca. Zväčša však skôr či neskôr príde chvíľa, keď sa každý poberie svojou vlastnou životnou cestou, na ktorej starých priateľov už nebude tak často stretávať a možno ich už nestretne nikdy.
Napadá mi viac myšlienok, ktoré som kedysi začula. V animovanom filme Madagaskar odznie v závere pekná myšlienka - ak si ju teda dobre pamätám: "Je jedno, na ktorom mieste sme, hlavne že sme spolu." Zvieratká v tomto filme ostali spoločne na Madagaskare. V našom živote to tak ale nebýva, lebo životné okolnosti nás zavejú skutočne kamkoľvek. Vieme, že v našich priateľstvách takmer vždy príde chvíľa lúčenia. A práve preto je veľmi dôležité naplno prežiť čas, ktorý máme k dispozícii, nepremrhať ani jednu sekundu zbytočne, venovaním sa svojej vlastnej osobe, ale otvoriť sa vo vzťahu k druhým ľuďom, čo najviac zo seba darovať a snažiť sa aj čo najviac čerpať z ich bohatstva. Pretože človek takto získa vzácny poklad - spomienky uložené vo svojom srdci. Niektoré z nich vyblednú, iné nám však ostanú navždy živé v našej pamäti. Možno sa nám pri spomínaní na určité spoločné chvíle zacnie a príde nám ľúto, že je to preč. Stále je to však lepšie, ako plakať nad premrhaným životom, nad tým, že sme nikdy skutočných priateľov nemali, a že nemáme ani na čo spomínať.
Dnes, keď sme s mojimi priateľmi pozerali film Posledná légia, odznela tam ďalšia pekná myšlienka na povzbudenie malého chlapca, ktorý prišiel o rodičov. Tá by sa dala preniesť na každú chvíľu lúčenia: "Oni neodišli. Sú tu s tebou. Ako keby boli iba vo vedľajšej izbe. Ty vieš, že sú tu." Asi som to nenapísala presne, ale myslím, že sa v týchto slovách skrýva kus obrovskej pravdy. Pretože tí, ktorých máme radi, v skutočnosti nikdy nebudú od nás ďaleko. Nosíme ich predsa vo svojom srdci, a tak sú k nám vždy veľmi blízko, hoci už dávno nebývame v jednom meste alebo už nie sú medzi nami.
A tak by som aj ja chcela uistiť všetkých mojich priateľov, ktorí už "odišli", odchádzajú, alebo raz v budúcnosti odídu, že ostávajú v mojom srdci. Ďakujem Pánu Bohu za každého z vás a za každú chvíľu, radostnú či smutnú, ktorú som s vami mohla prežiť, a rovnako aj za všetko, čo nás ešte len čaká. Či to bude požehnaný a zmysluplne prežitý čas, závisí len na nás, na každom z nás osobitne. Tak sebou nešetrime! :)
