Len je smutné, že toto umenie ovláda čoraz menej ľudí. Hoci si niekto povie, že to nie je dôležité, dôsledky našej neschopnosti stíšiť sa sú obrovské. Aspoň podľa mňa.
Kedysi, keď sme ešte nežili v dobe masovokomunikačných prostriedkov, vyzerali naše domácnosti úplne inak. Doma nebola televízia, rádio, internet, nemali sme walkmany, mp3-prehrávače, diskmany... A tak ľudia mali priestor na rozvíjanie vzťahov. Mali čas na rozhovory, na spoločne strávený voľný čas pri rôznych spoločenských hrách či výletoch... Možno si poviete, že je to možné aj dnes, no vnímam to tak, že dnes sme takí unavení z toho množstva podnetov z okolia, že už jednoducho nevládzeme počúvať jeden druhého. Myslím skutočne počúvať, nielen tak jedným uchom dnu - druhým von. A keďže nevieme počúvať, naša komunikácia viazne. Rozprávať síce rozprávame, ale dosť často nik nepočúva. Nieže by človek nechcel - ale nevie to. Hlavou mu víri milión myšlienok, ktoré nedokáže ovládať. Riadny chaos, ktorý spôsobuje, že žijeme uponáhľaný život. A tak v našich rozhovoroch často počuť: Prepáč, čo si vravel? Prepáč, trochu som sa zamyslel. Prepáč, nepočúval som ťa... A možno ani nás nemá kto vypočuť, lebo v našom okolí žijú práve takíto uponáhľaní ľudia. Sme jednoducho unavení hlukom.
To, že sa nevieme stíšiť, spôsobuje aj to, že málo poznáme samých seba. Nemáme čas skúmať svoje vnútro, svoje pocity, svoje potreby, svoje záujmy... Koľkí napríklad nemôžu žiť bez rádia, a len čo je päť minút ticho, už-už bežia a pustia si naplno nejakú hudbu. Nie malou mierou k tejto našej neschopnosti stíšiť sa prispieva aj najnovší (ak som v obraze) módny trend - mp3-prehrávač, bez ktorého sa už poniektorí nepohnú ani na krok. Aj počas školského roka si žiaci do školy nosia tento vynález, a tak miesto učenia počúvajú hudbu, často veľmi duchaplnú. Ešte aj zaspávame so slúchadlami v ušiach... A tak si vôbec nestihneme v hlave prejsť, ako sme prežili ten-ktorý deň, čo nás potešilo, čo nás zarmútilo, čo bolo obohacujúce - čo vôbec bolo... Nevieme počúvať samých seba, nie to ešte druhých. A tak sa vlastne ani nepoznáme. A robíme mnoho vecí, ktoré by sme možno ani nerobili, keby sme sa poznali. Nuž, ale nechce sa nám. Lebo sme unavení hlukom.
To, že sa nevieme stíšiť, má ešte jeden, pre človeka dosť smutný dôsledok. Nepočuje Boha. Pretože Boh sa človeku prihovára v tichosti. Mnohí vravia: Kde je Boh? Ukážte nám ho. Nikdy sme ho predsa nevideli a nepočuli... Nuž, nepočuli. Lebo nepočúvali. Lebo nemali a nemajú priestor počúvať. Lebo nemali a nemajú čas počúvať. Lebo nemali a nemajú chuť počúvať. Lebo nevedia počúvať. Nepočúvajú ani druhých, ktorí k nim hovoria slovami, ani seba, lebo neskúmajú svoje pocity a potreby, a tak nie je možné, aby počuli Toho, kto sa prihovára ľudskému srdcu v skrytosti, nenápadne, jemne... Toho, kto chce človeku dať tak veľa, len keby sme boli schopní stíšiť sa a počúvať. A tak mnohí nezažili a nezažijú chvíľu, keď Boh bude hovoriť k ich duši. Lebo nevieme počúvať. Lebo sme unavení hlukom.
Skúsme sa učiť tomuto umeniu. Svet a spoločnosť nám vnucuje z každej strany hluk, kopec myšlienok, slov, často prázdnych slov a fráz, hádzaných len tak do vetra, kopec neosobných slov, ktorých otrokmi sa stávame. Nikto nám nedá priestor na stíšenie sa. Môžeme si ho vytvoriť len my sami, ak budeme chcieť. Možno sa potom niečo v našom živote zmení. Možno prídeme na niečo, čo sme predtým neboli schopní vnímať... Možno konečne začujeme niečo dôležité...
