Doteraz som si myslela, že straviť leto s partnerom je luxus, niečo, čo by si mal človek vážiť a brať to ako dar doby, ktorá praje individualistom.
Moje leto sa nesie v znamení programu Work and Travel a s hodou okolností som sa ocitla v spoločenste párikov. Fakt demotivujúca predstava, keď si uvedomíte, že niekto na vás čaká jedine na skype poprípade na komunikáciu prostredníctvomna emailu, ktoré sa vždy končia xxx.
Pariky, šťastne vyzerajúci mladí ľudia, ľubiaci sa májovou láskou... a potom to príde... už to nie je len intrákove sem-tam rande. Prichádza život. Klišé? Opáť raz po druhé. Treba si nájsť prácu a zarobiť peniaze. Variť spoločne, deliť sa o jedlo? Poprať. „Oprať aj tvoje veci, miláčik?“ „Kto urobí nákup?“ „... a čo sa sťažuješ, veď ty máš druhú prácu...“
Výčitky končiace sa rozdelenými postelami.
Málo vzťahov prežije spoločne leto, ktoré sa šmahnutím ruky premení na realitu, vytrhnutú z beztarostného študentského života respektíve rytmu na ktorý sme zvyjnutý.
Len niekomu po takomto lete ešte stále ostanú motýle v brušku a bude sa tešiť obdobie, kedy opäť rozkvitnú čerešne.
Zlato, nech nás teda radšej delí oceán ako spája spoločné leto.
Nachvíľu.
To ďalšie bude už naše spoločné. Po ňom uvidím, či si ťa vezmem za muža.
