„Tak pre dnešok je koniec tréningu, pre dnešok som dobehol do cieľa.“ pousmial sa.
Dotes pozoroval mladíka. Z jeho výrazu bolo jasné, že v jeho hlave sa rodí myšlienka. Mierne si pokýval hlavou, ako keby potvrdil to čo mu preblesklo mysľou a začal nahlas rozjímať:
„Ľudia sa odlišujú najmä svojimi cieľmi. Bohužiaľ sú lenivý dávať si nejaké pozdvihujúce ciele a dosahovať ich. Najradšej len tak prebývajú.
Ciele sa menia počas života a môžu byť pozitívne, alebo negatívne.
Môžu byť zdravé alebo choré.
Môžu byť biele alebo čierne.
Ciele by sa mali v živote človeka meniť a vyvíjať sa, tak , ako sa vyvíja
aj človek. Stáva sa, že niektorí ľudia v tomto nedospejú, zostarne len ich telo a ich ciele nedospejú, zostanú až dokonca detské.“
„Ja trénujem, aby som stále ľahšie dobehol do toho svojho športového cieľa, ale čo robiť v živote?“
„ Ako som už povedal, ciele sa majú meniť podľa nášho vývoja. Aby sa mohli plniť ciele, je nutné, aby mal človek sebadisciplínu. Toto už ľudia nemajú radi. Mnohí ľudia žijú ako malé deti s nosom plným hlienov. Nevedia a nechcú sa ich zbaviť, tak ako si to urobil pred chvíľou ty a uľavilo sa ti.
Tak ako aj náš nos má hlieny, tak aj naša duša má napríklad depresie, nespokojnosti, hnev a iné negatívne - temné veci.
Tohoto sa však ľudia väčšinou nechcú zbaviť.
Alebo by sa aj chceli zbaviť, ale jedine ak by sa to udialo samo, ak by im dal niekto zázračnú pilulku. No takto jednoducho to však nejde, ved vidím, že aj ty tvrdo trénuješ a namáhaš sa, aby si v športe dosiahol nejaký výsledok.“
„Takže neexistuje zázračný liek na dušu?“ zasmial sa mladík.
„Celé je to trochu zložitejšie. Počul si o zákone zachovania energie?“
„Áno, je to fyzikálny zákon.“
„ Takže tento zákon nám hovorí, že energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy energie na druhú formu energie či na iné formy energií, to je fyzika. Potom máme ešte účtovníctvo. Keď zoberieš niečo z pokladne, tak tam chýba a musíš tam vrátiť, aby nechýbalo.
No a v živote sa nám dejú rôzne veci, ktorým sme venovali my, alebo nikto iný energiu. Keď chceme tieto veci zmeniť, tak isto im musíme venovať energiu. Je v tom priama úmera a tak keď chceme zmeniť niečo, čomu sme roky dávali energiu, tak nestačí sa zmene venovať len chvíľku. Musíme si určiť cieľ a potom sa tomu vytrvalo a disciplinovane venovať.
Môžeme si to osvetliť na nejakom príklade. Zoberme si nejakú chorobu, napríklad taký infarkt. Je to v dnešnej dobe veľmi častá choroba. K tomu, aby sme ho však dostali musíme vynaložiť veľa síl. Dá sa povedať, že si ho svedomite a systematicky pestujeme. Roky nezdravej stravy, pitie alkoholu, kávy, fajčenie, stres, to všetko musíme robiť svedomito a venovať tomu dostatok času. No a naopak, keď chceme pomôcť nášmu srdiečku, tak musíme zas venovať veľa energie zdravému spôsobu života, zdravej strave, športu, pokojnej mysli. Koľko sme do toho vložili, toľko musíme vložiť energie opačného razu.
Alebo zoberme si také depresie, nie však také tie úplne najťažšie psychiatrické ochorenia, ale depresie, ktoré v dnešnej dobe sú stále častejším problémom, také tie nespokojnosti so svojím bytím, smútok a beznádej. Tak aj tomuto sme pred vznikom venovali čas, energiu, pocity myšlienky a keď to už máme, takisto tomu venujeme čas, energiu, pocity, myšlienky. Môžeme povedať, že sme negatívne tvorili a aj tvoríme.
Koľko sme do toho vložili, toľko musíme vložiť energie opačného razu, teda antidepresívnej.
Toľko času.
Toľko myšlienok.
Toľko pocitov.
A toľko vnútornej energie.
Chce to cieľ a potom disciplínu.
Naše telo sa samo automaticky zbavuje nečistôt. No nie len naše telo, v prírode je to niečo normálne a prirodzené. Horšie je to s našim vedomím, s našou mysľou, s našou dušou. Ľudia akoby sa nechceli zbavovať špiny. Mnohí sú ako od bahna, z vnútra hnijú, páchnu a nechcú sa zbaviť svojich nečistôt. No dôvody na to aby mohli zostávať v takomto stave si nachádzajú ľahko.“
„A dá sa s tým niečo robiť?“
„Nuž venujme veľa času euforickým veciam, euforickým myšlienkam, euforickým pocitom. Môžeme si stanoviť pozitívne ciele a mať v ich plnení disciplínu. Tým sa budeme zbavovať špiny, ktorá je nám k ničomu. Mnoho ľudí nemá disciplínu, oni si vždy niečo nájdu načo sa môžu vyhovárať. Nevidia a nechcú vidieť do vnútra, do skutočnej podstaty seba a druhého, vidia len pozlátku.
Môžeme si budovať disciplínu, aby sme mali vnútornú krásu, nie chorú krásu, ako sú napríklad silikónové výplne. To je umelá, vonkajšia vraj krása a vo vnútri väčšinou škaredosť. Len to čo je vo vnútri pekné, je aj navonok pekné a čo je vo vnútri dobré a zdravé, je aj navonok zdravé. Ako jablko, ktoré vyzerá nádherné a my máme na neho chuť, no keď do neho zahryzneme tak objavíme hnilobu a červy. Načo je nám potom to, že nás tak nadchlo svojou krásou? Všetok ten pocit zaujatia a chuti razom pominie a my zahodíme jablko rovno do koša...
Keď je v našom vnútri škaredosť, je len otázkou času, kedy sa prejaví navonok a tak by sme sa mali posnažiť prinášať dobré ovocie a byť ako strom, ktorý aspoň raz za život prinesie úrodu. Ak sme takýto, tak nebol náš život úplne na nič. Ak však prinášame úrodu často a v teplých dňoch môžeme poskytnúť tieň, aby okoloidúci pocestný pookrial, vtedy prinášame radosť mnohým.“
Posledné vety hovoril Dotes s úsmevom na tvári a hľadel do diaľky ku sadu jabloní okolo ktorého bežal pred chvíľou Akroates a z ktorého sa do okolia šírila vôňa dozretého ovocia.
