Keď som mala asi osem rokov, dostala som pod stromček takú barbie, ktorá ani náhodou nebola od Matela. Viem to takto na sto percent preto, lebo bola od Vietnamca z neďalekého trhoviska, a tiež preto, lebo sa jej neohýbali ani kolená, ani lakte. Presne podľa tohto detailu sa dali pravé od nepravých barbie dokonale rozoznať, ale nemyslite si, nikto si s tým rozoznávaním v skutočnosti hlavu nelámal, lebo sme mali všetci iba nepravé.
Veľmi som svoju neohybnú nepravú barbie milovala aj napriek tomu, že to bola vlastne trochu zvláštna hračka. Bola to totiž tehotná bábika, ktorá sa v plastovom obale predávala spolu s dvomi deťmi, a ktorá mala navyše podivné vyberacie brucho a v ňom tretieho potomka na ceste.
S odstupom času si dovolím tvrdiť, že moja barbie bola približne v ôsmom mesiaci, a to na základe toho, že plod vo vyberacom bruchu sa celkom podarene podobal na naozajstné ľudské dieťa. Nie na tú škvrnu, čo vidíme na prvej ekografii, keď všetci svorne tvrdíme, že malý je milučký a že má tatkov nos, hoci v skutočnosti nemáme ani potuchy o tom, kde to má hlavu a kde pätu. Nie na ten 3D snímok, kde drobec vyzerá akoby sme ho jednoducho ušúľali z cesta na langoše. Vôbec nie. Plod vo vyberacom bruchu mojej bábiky sa podobal na skutočné bábätko.
S odstupom času si takisto dovolím tvrdiť, že moja barbie bola slobodná mamička. Na Kena už jednoducho peniažky nevyšli, taký je život a taký ho musíme žiť. Keď si dnes na to všetko takto spomínam, ono to vlastne bola naozaj pekná pedagogická pomôcka.
Ako som už pred chvíľou naznačila, veľmi som svoju podivuhodnú bábiku milovala a nesmierne som túžila po tom, aby raz mohla svoj takmer hotový plod bez komplikácií porodiť. To sa však nikdy nestalo. Keď sa barbie neohýba ani v kolenách ani v lakťoch, dá sa s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že tam dole to tiež nefunguje úplne ako by malo. Že priviesť na svet človeka touto cestou je anatomicky v podstate nemožné. (Len jednému nerozumiem, prečo som vo veku osem rokov nič nevedela napríklad o takom cisárskom reze? Prečo? Z času na čas je potrebné položiť si skutočné otázky.)
Keď sme boli deti, takto zvláštne sme sa hrali. S bábikami bez kĺbov, ktorým sa však na oplátku takmer vždy vyberali bruchá a hlavy. S legom, ktoré nikdy neobsahovalo viac ako dvadsať častíc, a z ktorého sa nedalo vlastne vôbec nič postaviť. So sivou plastelínou plnou vlasov v pestrofarebnom svete postkomunistického nadšenia. Zatiaľ čo na nás reklamy zo západu pľuli informácie o moderných vymoženostiach ako Furby či Tamagotchi, trávili sme dni v roztrhaných teplákoch na hrdzavejúcich preliezkach, a dopĺňali si tak chýbajúce železo, častokrát prakticky intravenózne. Taký bol život a taký sme ho museli žiť.
Avšak, nebudem vám klamať, západné reklamy na mňa nevídane intenzívne pôsobili, a to i napriek hrdzavejúcim preliezkam a sivej plastelíne. Ktovie prečo.
Aj ja som túžila mať, ako ostatné deti z reklamy, svoje vlastné zvieratko Tamagotchi. Aby sme však mohli v príbehu pokračovať, musíme sa vrátiť na úplný začiatok. K Vietnamcovi z trhoviska.
Vietnamec z trhoviska totiž okrem nepravých barbie predával aj ostatné druhy nepravého sortimentu. Športové súpravy Adisad, tenisky Ribok a parfémy Dyor. A, samozrejme, Tamagotchi.
A tak som (opäť vďaka ázijskému trhu) dostala k narodeninám svoje vytúžené zvieratko. Zvieratko, ktoré bolo treba kŕmiť, venčiť, vychovávať a ľúbiť. Všetky vyššie spomenuté podmienky som spĺňala a tešila sa, ako mi bude nový domáci miláčik pred očami rásť do krásy. Zbierala som body ako blázon, a ako už sami tušíte, mašinku som so sebou nosila absolútne všade. Márna snaha. Vietnamská verzia obľúbenej hračky zdochýňala každý tretí deň, nech sa dialo čo sa dialo. Bezdôvodne. Nespravodlivo. Drzo. (Veľa som kvôli smrti virtuálneho tvora plakala, ale to vám nebudem rozprávať, zničilo by to moju drsnú reputáciu.)
Keď sme boli deti, takto zvláštne sme sa hrali. Keď rozprávam tieto anekdoty svojim francúzskym kamarátom, veľmi sa smejú a majú pocit, že sú vo filme, že toto predsa nemôže byť naozaj. Keď boli oni deťmi, hrali sa s ohybnými bábikami od Matela, s legom čo malo tisíc kúskov a s fungujúcimi Furby a Tamagotchi. Plastelínu im rodičia opakovane dokupovali ešte predtým, než sa im stihli pomiešať farby, a preliezky takisto nikdy nemali čas zhrdzavieť.
Všetci títo ľudia milujú spomienky z môjho detstva. Ani jeden jediný by si to so mnou nemenil. Taký je život a taký ho musíme žiť.
