Dualita vesmíru ma neprestáva udivovať. Dnes viac ako inokedy premýšľam o poslednej z položených otázok. Rastie mi totiž môj prvý zub múdrosti.
A rastie ako o život. Hoci preňho v ústach nemám ani len malilinké miestečko, derie sa hlava-nehlava na svetlo sveta. Od rána spolu zvádzame ukrutánsky boj a napriek tomu, že ja som v tomto stretnutí Goliášom a on Dávidom, prehrávam na plnej čiare. Jediné, čo mi okrem štipky dôstojnosti po celodennom trápení ostáva, je bolesť.
Možno občas zle rozumiem božím plánom, dnes ma však prepadá pocit, že bolesť je pre človeka viac než nevyhnutná. Nielen my ľudia, ale všetky ďalšie živé tvory prichádzajú na svet za bubnovania bolesti svojich predkov. Za stonania vyčerpanej matky, ktorá je ochotná položiť za svoje dieťa vlastný život. Rovnako z tohto sveta i odchádzame, v sprievode nárekov našich blízkych a potomkov. Ba čo viac, my ľudia vlastne už od vekov s bolesťou tak trochu koketujeme. Bičujeme sa po vlastných chrbtoch, aby sme sa priblížili nebesám. Vrážame si do dlaní klince a snažíme sa predstaviť si, že visíme na tom jedinom skutočnom kríži. Prepichujeme si uši, pery, nosy, pupky a rôzne ďalšie časti tiel, nechávame sa tetovať, depilujeme si nohy, hryzieme nechty a občas si dokonca trháme vlasy. Spôsobujeme bolesť sami sebe a veľakrát aj mnohým okolo nás. Takí sme.
Napriek tomu často premýšľam o zmysle bolesti v našich životoch. O tom, že je skutočne darom od Boha. Akousi výberovou triedou v škole života. Triedou, ktorú navštevujú tí najambicióznejší, tí, ktorí sa chcú naučiť najviac. Aj veda o reinkarnácii tvrdí, že duša sa sama rozhoduje, či si vyberie niekoľko ľahkých životov alebo jeden ťažký. Ťažký sa v mojom ponímaní rovná plný bolesti. A bolesť, tá je dozaista jednou z najlepších učiteliek.
Rastie mi môj prvý zub múdrosti. Vedeli ste, že sa takouto frázou nazýva v mnohých mnohých krajinách sveta? Chcela by som vedieť, odkiaľ toto jeho ľudové pomenovanie prišlo. Ako je možné, že sa natoľko rozšírilo. Koľko je pravdy na tom, že spolu s bolesťou a trápením vnáša do ľudského života aj ďalší rozmer, a síce múdrosť. Nepatrím do výberovej triedy života a častokrát mám sklony ľutovať sa kvôli zanedbateľným škrabancom a odreninám, ktoré skôr či neskôr aj tak zmiznú bez stopy. Rastie mi však môj prvý zub múdrosti, som už asi predsa len dospelá, a namiesto šomrania sa mu po celý čas pekne prihováram. Rozumiem už totiž, že ma učí trpezlivosti, hrdinstvu, sebazapreniu a rešpektu. Modlím sa a zotrvávam v modlitbe tak dlho, ako už dávno nie. A dualita vesmíru, tá ma stále neprestáva udivovať, rovnako ako otázky, na ktoré neexistuje jednoznačná odpoveď. Je bolesť božím trestom alebo darom? Neviem, čo však viem, je, že dnes mi niekto veľmi dôležitý podaroval kúsok svojej nekonečnej múdrosti. Už chápem, že bezbolestne to jednoducho nešlo...
