Ako som sa v Mexiku zlým chlapcom stal

Začnem slušne – mal som prvý koncert. Dirigoval som Schubertovu tretiu symfóniu. Predo mnou dirigoval môj nafúkaný spolužiak z Yaleu a môj profesor, originál tiež z Yaleu. Z koncertu som mal veľmi dobrý pocit – nie preto, že by tak geniálne hrali, ale preto, že sa tak veľmi snažili. Prvý raz v živote som stál pred orchestrom, ktorý hral len toľko, koľko som ho naučil a výsledok bol viac ako uspokojivý. Moje vystúpenie malo aj najväčší ohlas, a treba priznať, že oprávnene. Premúdrený Mexičan to zobral osobne, nebol schopný po koncerte ani ruku mi podať. Nášmu aj tak formálnemu vzťahu to na vrúcnosti isto nepridá.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (4)

Po koncerte ma čakalo milé prekvapenie: v zákulisí stáli dvaja sympatickí chalani a jedna na miestne pomery podozrivo pekná baba. Všetko sa vyjasnilo, keď sa predstavili ako Rado, Maroš a Alenka. Alena je tu už päť rokov, chalani tri a štyri, všetci študujú ekonómiu. Aj ked ťažko povedať, či študujú, v prípade Maroša a Rada to skôr vyzerá na prázdniny, ktoré sú vo výnimočných prípadoch nútení prerušiť. Na doktorandskom štúdiu majú päť rokov na výskum, čo v praxi znamená, dvakrát do týždňa hokej, dvakrát futbal, raz tenis, v sobotu si zaplávať a väčšinou to uzavrieť nejakým pivkom. Napriek tomu školu evidentne zvládajú bez problémov – buď sú geniálni alebo im gymnázium Červenej armády dalo naozaj dobrý základ. Hneď ma presviedčali, že s nimi musím ísť hrať hokej (pozemný, samoška, ľad tu nemá šancu). Veľmi realisticky som opísal svoje schopnosti v kolektívnych športoch, nedali však na žiadne moje varovania.Na hokeji som fakt bol, opisovať môj výkon by bolo mrhaním času, ale potom to začalo byť zaujímavé. Dali sme si zo tri pivká a ja som spomenul, že som ešte nebol v Mexiku. Maroš povedal, že oni tam chodia dosť často, a že akurát v stredu sú všetky drinky za dolár. Odvetil som, že treba ísť ihneď. Tak sme si hodili sprchu a o jedenástej večer vyrazili.Do Mexika je to sto kilometrov, ale prebehlo to rýchlo, stále sme sa udržiavali v dobrej nálade. Hraničné mesto sa volá Nogales a je to veru veľmi čudné mesto – tak, ako kedysi Berlín, rozdelené je na dve časti. V strede mesta múr a v múre colnica. Prišli sme na diskotéku, štyri metre od múra. Fakt sme neboli ďalej, no ocitli sme sa v celkom inom svete. V sále bolo počerno, všetci muži fúzkatí, všetky ženy dvadsať kíl nadváhy. Dal som si prvú tequilu a prvé pivo. Keď nám čašník vydal päťdolárovku miesto desiatky, hneď som sa uvoľnil - veď je to ako u nás doma, vidia cudzincov, chcú nás obtiahnuť! Každý mal v ruke fľašu a dym z cigariet by sa dal krájať; pristihol som sa, že sa nostalgicky usmievam. Ó, Slovensko, neboj sa, hanbu ti tu nespravíme!Držali sme sa statočne. Najväčšou výzvou bol pre mňa špeciálny drink, čo mi tí dvaja objednali. Prišiel čašník, v jednej ruke frťan, v druhej servítka, v ústach píšťalka. Tresol pohárikom o stôl, začalo to peniť. Skôr, ako som sa nazdal, nalial tekutinu do mňa, na ústa mi capol servítku, ak by som si to náhodou rozmyslel, vzápätí chytil moju hlavu a začal s ňou robiť to, čo sa zvyčajne robí v bare so šejkrom. Pri tom nepretržite pískal na píšťalke. Keď po tridsiatich sekundách skončil, cítil som sa, akoby som práve zosadol z kolotoča. Všetci fúzači ma pozorne sledovali. Ale čo som ja nejaký gringo? Len rokom tréningu na Slovensku vďačím za to, že som v náročnej skúške obstál bez poškvrny.Po diskotéke sme išli na tacos a na ulici nás prehľadávali policajti, či nemáme drogy – alebo boli najskôr policajti a po nich tacos? Alebo policajti jedli drogy a my sme prehľadávali tacos? No, každopádne som o pol šiestej ráno bol doma a do deviatej som vypil všetko nealko, čo som našiel v apartmáne.