Pri prechádzaní bezpečnostnou kontrolou sa vcelku personál tváril veľmi profesionálne, čo som kvitovala, keďže sa koncom roka s veľkou pompou rútime do Schengenu. Keď prišlo na kontrolu príručnej batožiny, tak som vytiahla zo svojej - občas mám pocit že bezodnej (ale ktorá žena nie...) - kabelky taštičku s kozmetikou. Nič priesvitné či tak, jednoducho klasická látková taštička. Pánko pri kontrole ma poprosil, či mu ju môžem otvoriť, tak som ukázala obsah, čo-to povyberala. To úplne stačilo (zrejme aj preto, že ja fakt nevyzerám ako nejaký terorista) a prešla som bez problémov ďalej.
Let tam spoločnosťou Lufthansa bol vcelku fajn, ibaže keď prišla hláška, že pristávame, tak som začala vykúkať z okienka v nádeji, že dačo uvidím. Smola - všade hustá ranná jesenná hmla. Teda aspoň v tom momente som si myslela že iba ranná... Zrazu sa však chuchvalce hmly rozostúpili a ja som vytreštila oči na pristávaciu dráhu, ktorá sa objavila asi tak 5-10 metrov pod nami. Nasledovalo dosadnutie na zem. Nuž, niečo už mám odlietané, tak môžem povedať, že kapitán to zvládol na jednotku. Ovšem neviem či kvôli hmle, či si to zle vyrátal, alebo kvôli „potešeniu" cestujúcich začal vzápätí tak „flekovať", že som bola rada, že nie som vyššia (jedna z mála výnimočných situácií) a nezaryla som tým pádom hlavou do sedadla predo mnou... Hm, asi mu bola dráha krátka...
Ešte počas letu sme sa raz museli opäť pripútať - decentne sa tomu povie, že turbulencie. V skutočnosti keď vám to lietadielko počas letu klesne náhle o nejakých tých pár metrov a zatrasie to s vami, tak obsah vášho žalúdka náhle zamáva a opustí dno s kyselinkami a „pohladká" vám navrchu pažerákový zvierač. Podľa toho ako ste citliví, si zvierač po krátkej chvíli premyslí, či obsah pustí smerom nahor (to sú tie momenty, kedy váš sused so zelenou tvárou začne úporne hrabať v sieťke pred sebou a so zúfalým výrazom rýchlo otvára vrecúško... - áno, aj ja som si okamžite spomenula na istú epizódu zo seriálu Mr. Bean), alebo či ho nechá sadnúť opäť na dno a nechá enzýmy pracovať ďalej. Našťastie žalúdok nemám precitlivelý... Ale ináč to bola pohoda ;o))
Neskôr poobede som letela späť - opäť tou istou spoločnosťou. Bola som dostatočne skoro na letisku, tak som mala čas sa poobzerať a vybaviť check-in. Tá „ranná" hmla však nie a nie ustúpiť a po pohľade na infotabuľu, kde bolo už niekoľko meškajúcich letov, som začala šípiť, že to ešte bude zaujímavé... A potom som som urobila rozhodnutie, ktoré ma najprv štvalo a neskôr vysvitlo, že zbytočne. Kutrem v peňaženke, reku „drobáky domov hádam nepovlečiem, nechám si len papierové peniaze". Usmiali sa na mňa posledné 2 Eurá. Tak som vošla do prvej trafiky, zobrala jedny žuvačky a za zvyšok nejaký ten časopis. Po krátkom prelistovaní som skonštatovala, že náš „bulvár najbulvárnejší" Nový Čas je len slabý odvar toho, čo som držala v ruke... Nič to, aspoň sa nebudem počas letu nudiť a nemusím ani extra namáhať mozgové závity...
Po príchode k bezpečnostným kontrolám som zťažka prehltla. Vidím dlhatánske rady. Potom som si všimla pár ľudí naboku pri takých pultíkoch ako triedia veci - čosi letí do koša, čosi do takých priesvitných máááálilinkých vrecúšok. Aha, asi chceli zobrať niečo so sebou čo nemali... Hrdinsky sa postavím do jedného z radov - ja mám predsa všetko v poriadku - pred pár hodinami som to predsa absolvovala v Bratislave... Omyl...
Konečne prichádzam na radu. Z rannej skúsenosti poučená vyťahujem ihneď z kabelky svoju kozmetickú taštičku. Staršia pani pri kontrole na mňa prísne pozrie a zahlási, že to budem musieť preložiť do tých štandardizovaných priehľadných igelitových vrecúšok... Kusnem si do jazyka, aby som nenadávala, poďakujem sa a pochodujem naspäť do haly, kde sa medzitým zdvojnásobili rady...(Taká sranda to asi s tým naším vstupom do Schengenu nebude...) Prídem k pultíku, kde som si predtým všimla tých nešťastníkov prebaľujúcich veci. Vedľa pultíku je automat na tie vrecúška („preboha, ako tam celý ten obsah nacpem", keďže u mňa tá kozmetika o.i. plní v kabelke aj funkciu „tehla, aby ma neodfúklo"...). Čítam návod... Už nadávam nahlas (hádam nie je na okolí žiaden Slovák). Na automate stojí tučnými čiernymi písmenami, že jedno balenie vrecúšok - obsah 2 kusy - čítaj fakt dva kusy - stojí 1 Euro. Kalkulačka v hlave mi napovie, že toto je fakt „európska" cena. Po vypnutí kalkulačky sa zapína pamäť: „Počuj, neminula si tak náhodou pred chvíľou posledné drobáky?"... Už nenadávam. So smutne odovzdaným výrazom sa pohybujem ďalšie desiatky metrov smerom k obchodíku s pečivom...
Kupujem jeden praclík a rozmieňam 50-eurovku. Núteno-nonšalantne sa pritom usmievam na predavačku. Jej výraz v tvári mi napovedá, že momentálne je ona v situácii, kedy si kúše do jazyka, aby nenadávala. Zrejme nie som prvý takýto zákazník... Vraciam sa späť k pultíku a cpem tú kozmetiku do tých vrecúšok, čo to dá... Zámerne sa staviam do toho istého radu, ako predtým (nie že ma nejaká iná prísna pani pošle kúpiť si ešte jedno balenie tých vrecúšok...). Po dlhšom čakaní (už sa v duchu vidím, ako s vyplazeným jazykom dobieham posledná na „gate") prichádzam na radu. Pani pozrie na mňa, potom na precpaté vrecúška. Tentokrát nahadzuje nonšalantný úsmev ona. Siahne pod pult, vyberie jedno VEĽKÉ igelitové vrecko (sakra, prečo nepredávajú v tých automatoch aj tie...), žmurkne na mna, vloží tam tie moje dve a povie, že na jedného pasažiera môže pustiť len jedno. V duchu kvílim - od jedu, aj od radosti súčasne. Konečne mám bezpečnostnú kontrolu za sebou...
Zisťujem, že povestný Murphy ma neopúšťa - môj gate je samozrejme až úúúúplne na konci odletovej haly... Ďalších 10 minút v ťahu... Prichádzam do preplneného gate-u a neuveriteľne nachádzam posledné voľné miesto na sedenie. Usadím sa a čakám. Sledujem pána pri gate oproti. Práve ohlásil cestujúcim do Prahy, že lietadlo bude meškať hodinu a pol. Vidím prichádzať iného podobného pána k mikrofónu pri našom gate. Už mám zlého tušáka... Naše lietadlo bude pre istotu meškať ešte dlhšie. Zaryjem pohľad do stropu, opäť v duchu nadávam. Potom mi zrak padne na ten bulvár, čo držím v ruke. Hurá...
Nebudem to naťahovať - po zrušení všetkých letov na okolí sme my boli jediní, ktorí (aj keď s riadnym meškaním kvôli tej hmle) aj fakt odleteli. Ostatní pasažieri (Praha, Ženeva atď.) si utekali prebookovať letenky a keby ich pohľady vedeli vraždiť, nemá naše lietadlo ani jedného žijúceho pasažiera... Lufthansa opäť nesklamala, po výbornom odlete nasledovalo v Bratislave pristátie pri ktorom mi tentoraz cvakali zuby. Nie od zimy, ale od dosť tvrdého dosadnutia (hm, feši by mal asi ešte trocha trénovať bez pasažierov...).
Ale pre pozitívne zakončenie toho dňa som nejakou náhodou sedela v lietadle rovno vedľa Fínky (keď ja za to nemôžem, mne sa to nejako vždy podarí, nech letím akoukoľvek spoločnosťou a kamkoľvek - hádam s výnimkou chartrov slovenských cestoviek). Tak som tú cestu ako správny fanatik na všetko fínske využila na dobrý pokec. Ten bulvár som totiž stihla prečítať ešte na letisku... ;o)))
