Tak som vám ju chcela trocha priblížiť. Mám zopár jej fotiek, občas ma aj zamrzí, že tak málo. Asi budem musieť troška častejšie zobrať ten foťák do rúk... Nie sú bohužiaľ príliš kvalitné - väčšinu som "nafotila" jednoducho mobilom. Snáď na nich niečo rozoznáte.
Pamätám si ešte, ako sme ju s otcom boli zobrať a viezli domov. Našla som si niekedy v polke decembra minulého roka inzerát v novinách a tak som tam zavolala. Už dávnejšie som chcela bradáča (lepšie povedané bradáčku, lebo som chcela fenku) a farba korenie a soľ (taká šedá prskaná) sa mi na týchto havkáčoch vždy najviac páčila. Čo sa vlastností týka, vedela som, do čoho idem. Takže dnes, keď ma niekedy nahnevá, väčšinou si poviem, že mám, čo som chcela ;o) Oni sú totiž tí bradáčikovia také papuľky nevymáchané - čosi kdesi sa šuchne a hurááá - už treba havkať ostošesť, veď treba brániť teritórium a paničku... Našťastie sa mi podarilo dôsledným výcvikom obmedziť jej zvukové prejavy na minimum, hoci občas sa nezaprie a nezabudne okoliu pripomenúť, čo je ona za ostrú fešandu ;o) Bolo to 29.12.2005, keď som ju vyzdvihla z dedinky pri Nitre a viezla v snehu, poľadovici a zime domov. Bol mi vtedy pomôcť otec - držal ju celý čas zababušenú v deke, hladkal jej hlavičku a neustále opakoval, aká je zlatá :o) A dobre sme urobili, že sme pre ňu išli už v ten štvrtok večer - nasledujúci deň prišla obrovská snehová kalamita a keď si pamätáte - na diaľnici reťazová havária nevídaných rozmerov. (Ak mám nejakého anjela strážneho - hoci ja na také veci neverím - tak mu hádam doteraz ďakujem za vnuknutie nápadu ísť radšej deň predtým...)
Prvú noc spala u našich v rodinnom dome, aby nasledujúci deň nemusela byť sama, keďže ja som v piatok išla ešte do práce. Tak aj naši porobili zopár fotiek. Tam jej bolo fajn - dvaja ďalší psačí kamaráti sa s ňou pohrali a ja som si ju večer prišla vyzdvihnúť. Silvestra som po prvýkrát strávila sama doma - teda vlastne s Lilly. A bol to ten najkrajší Silvester, aký si pamätám.
Dnes už má Lilly rok (nar. 11.11.2005) a je to neuveriteľné, ako to všetko letí. Srsť sa jej už začína meniť a nadobúdať pomaly svoju výslednú farbu (šteniatka bývajú skoro čierne a asi až po roku a pol-dvoch sa "vyfarbia"). Užila som si s ňou kopec radostí aj starostí a dnes už by som ju nevymenila za nič na svete. Je úžasné pozorovať túto milú nemú tvár, ako sa z nej pomaly stáva dospelá psačia dáma :o)
Teším sa na všetky tie naše spoločné rôčky, čo nás ešte čakajú, na ten kopec zábavy a zážitkov. Dokonca aj na tie starosti - tie patria predsa k tomu. Ale dúfam, že tých bude čo najmenej... :o)
