Počula za sebou cupot labiek na betóne. Pes prebehol okolo nej a utekal ďalej. Pri lampe sa zastavil a obzrel. Vydýchol a pri ňufáku sa mu na chvíľku tiež zjavila para. Veselo zavrtel chvostom a zabehol na trávnik. Odkiaľsi zboku na ňu zavial chladný vánok. Chytila zips na bunde a povytiahla ho až k brade. Potom zaborila ruky naspäť do vyhriatych vrecák.
Na rohu sa na chvíľu zastavila a pozorovala svoje okná. Svietilo sa. Tam hore bolo teplúčko, príjemne. Čakal tam na ňu teplý čaj, vlhké rozvoniavajúce práve rozvešané prádlo a jej druhé ja zahĺbené do knihy. Druhé ja? Hej, v niektorých veciach si boli tak veľmi podobní, že občas mala pocit, ako keby jej niekto nastavil zrkadlo. Pousmiala sa.
Pes spozornel. Spoza rohu sa ozvala vrava a kroky. Privolala ho k sebe a odkráčala smerom k bráne. Nechcela, aby začal štekať. Aby nenarušil to ticho a ten kľud, ktorý do seba nasávala každým dúškom zimného vzduchu. Ten príjemný pokoj, ktorý sa po veľmi dlhej dobe vrátil do jej duše na tejto tichej prechádzke.
Vo vzduchu sa objavila malá snehová vločka a ľahúčko jej pristála na tvári. Topiaci sa kryštáľ snehu jej perlil na pokožke. Zaklonila hlavu a sledovala tmavú oblohu. Snežiť nezačalo, ale v povetrí sa zalesklo ešte zopár vločiek. Vznášali sa, hojdali... S rovnakou ľahkosťou, s akou ona dnes pôjde spať...
Naposledy sa ešte vonku zhlboka nadýchla. A zrazu ten studený vzduch už tak nepichal. Hrialo ju to príjemné teplo na duši, ktoré si v ten decembrový večer odnášala so sebou domov...
