Tento týždeň som pri sledovaní televízie narazila na dokument o najnovšom vývoji v robotike. Niektoré informácie boli síce ešte z roku 2005, ale pri ukážkach ženského robota Saya (na obrázku) ma ihneď napadol práve Asimov.
Sayu vyrobili v laboratóriách profesora Kobayashiho na tokijskej Univerzite vied (Science University of Tokyo, Intelligent Mechatronics Lab) a po prvýkrát verejne predstavili na výstave Robodex v roku 2002 v Jokohame. Ide o robota so ženským výzorom, ktorý dokáže nielen vyčariť na svojej skoro dokonalej ľudskej tvári úsmev, ale prejaviť aj množstvo ďalších emócií, ako sú napr. hnev, prekvapenie a pod. Tento robot dokáže odpovedať na množstvo otázok, či dokonca reagovať na „nespravodlivé obvinenie" - podľa jednej úsmevnej historky, ktorá sa dostala až na internet, na ňu istý profesor na spomínanej univerzite zakričal, že je hlúpa a Saya sa ihneď s rozhorčením rázne ohradila, že veru hlúpa nie je a ide o omyl :o) Tento robot bol dokonca „zamestnaný" na recepcii tokijskej univerzity ako recepčná - a to celé dva roky... Neviem, či je tam Saya dodnes, ale už len vyššie spomínané fakty ma prinútili vyhľadať si čo-to na webe a získať ďalšie informácie.
V súčasnosti jednoznačne vedie vo vývoji a využívaní robotov Japonsko. Teda, ak hovoríme o robotoch v Asimovovom ponímaní a odmyslíme si tie, ktoré sú vyvíjané na vojenské účely (tu hrá prím zrejme skôr USA, čo je síce smutné, avšak neprekvapuje ma to...). Tie americké by som nazvala v porovnaní s japonskými skôr iba „prístrojmi". Roboti sa v Japonsku využívajú v súčasnosti v rôznych oblastiach - či už ako recepčné, noční strážnici, sprievodcovia, alebo pomocníci v nemocniciach.
Doslova predajným hitom sa stal aj robot Paro - tulenie mláďa. A to napriek svojej cene: 4400 USD za kus. Tento tuleň dokáže pomocou svojich tridsiatich senzorov postupom času rozoznať hlas svojho majiteľa a jeho pohyby rúk. Pomocou rôznych zvukov a pohybov vie prejavovať emócie ako napr. radosť, pri hladkaní sa spokojne pritúli a rovnako tak vie krikom upozorniť na zlé zaobchádzanie s ním. Jeho vývoj stál 12,6 mil. USD (financovaný z vládnych zdrojov) a komerčný predaj bol spustený v marci roka 2005. Všetkých 200 vyrobených kusov sa vypredalo za neuveriteľných 50 hodín...
Za rýchlym rozvojom tohto typu robotov, ako je Saya či Paro, treba však hľadať aj isté problémy a potreby súčasnej japonskej spoločnosti. Japonsko má za posledné roky rekordne nízku pôrodnosť, no na druhej strane je to krajina, ktorej obyvatelia sa dožívajú celosvetovo najvyššieho priemerného veku. Starí bezdetní ľudia sa cítia opustení a osamelí, ľudí v produktívnom veku rapídne ubúda. Pri pokračovaní takéhoto trendu sa vynára otázka, kto bude v nasledujúcich rokoch a desaťročiach pracovať v továrňach, či vykonávať iné manuálne práce a pomôže tak udržať silu a stabilitu druhej najsilnejšej ekonomiky sveta.
Podľa oficiálnych odhadov sa čoskoro zvýši aj počet robotov používaných v domácnosti. Už v roku 2015 bude pripadať na jednu japonskú domácnosť minimálne jeden robot. Keďže k vzájomným stretom a spolupráci medzi robotmi a ľuďmi bude dochádzať čoraz častejšie, začala sa vláda zaoberať aj otázkou bezpečnosti. A tu sa opäť vraciame k starému dobrému Asimovovi... Základnou myšlienkou jeho „troch zákonov robotiky" je totiž absolútna bezpečnosť človeka, t.j. že robot nesmie žiadnemu človeku nijakým spôsobom ublížiť, či dopustiť, aby mu bolo ublížené. Japonská vláda nedávno zostavila výbor na určenie základných pravidiel pre používanie robotov v domácnostiach a na pracoviskách. Po viac ako päťdesiatich rokoch, kedy sa touto myšlienkou zaoberal čiste v rovine sci-fi Isaac Asimov. Spoluzodpovedný za vyriešenie tohto problému je aj inštitút NEDO, ktorý koordinuje okrem iného japonský národný výskum a vývoj v oblasti robotiky. Zatiaľ je príliš ťažké vytvoriť jednotné pravidlá pre také množstvo rozličných typov robotov, aké v dnešnej dobe využívame. Na jednom sa už ale inštitút aj vláda zhodli - roboty nesmú žiadnym spôsobom ubližovať ľuďom...
Ktovie, čo by na toto všetko Asimov povedal, keby sa toho dožil. Bohužiaľ skonal 6. apríla 1992 v New Yorku na zlyhanie srdca v dôsledku komplikácií spôsobených chorobou AIDS. Vírusom HIV bol infikovaný ešte v roku 1983 pri operácii bypassu srdca. Pre mňa však Asimov zostane rovnako ako napr. Leonardo da Vinci jedným z mála výnimočných ľudí v dejinách, ktorí svojím myslením predbehli svoju dobu a ktorých nápady sa dnes bežne realizujú.
Občas sa k niektorým jeho sci-fi dielam po rokoch vraciam a čítam si ich znova. A prekvapuje ma, koľko z jeho myšlienok sa už medzi sci-fi zaradiť nedá. Pretože sa medzičasom stali skutočnosťou.
Vitajte vo veku robotov, vitajte v budúcnosti :o)
