Škodovka vs. Ferrari

Vodičom bol asi 24-ročný mladík so slnčnými okuliarmi, ktorý si evidentne na červeného diabla zarobil poctiovu prácou. Hovorím si, že si ho vychutnám. Zaradil som jednotku, spojku stlačil na doraz a dvakrát po sebe poriadne pridal plyn. Pozrel som sa na neho, no nereagoval. A tak som moju výzvu na súboj zopakoval. Pomalým pohybom otočil hlavu sprava doľava. Pozrel sa na mňa a potom si s úsmevom na tvári prezrel môjho polohrdzavého fialového tátoša. Úsmev mal od ucha k uchu. Dvakrát šliapol na plyn, čím mi dal znamenie, že zdvihol hodenú rukavicu. A čakali sme. Keď na semafóre zasvietila oranžová, videl som len malú červenú bodku, ktorá sa stráca v diaľke. Zapálil som si cigaretu, pridal hudbu a pomaly zaradil dvojku. Vychutnával som si to. Čo sa však nestalo - na najbližšej križovatke sme sa stretli znovu. Rovnaká situácia. Vedľa mňa to isté červené Ferrari. Chlapík sa na mňa pozrel, ukázal mi zdvihnutý palec a hovorí: "Dobrý fór kámo, fakt si mi to ukázal brácho." Ktovie, keby som natrafil na nejakého bezkrkého intelektuála a jeho ego by to nevedelo stráviť, asi by tento príbeh skončil inak.