Som novinár, ktorý si resetuje hlavu v Argentíne. V rámci môjho doktorandského štúdia porovnávam metódy investigatívnych žurnalistov v Južnej Amerike a Európe. Okrem toho sa snažím trochu si to aj užiť....napríklad na Vianoce.
Môj posledný blog som napísal pred vyše rokom. Patrím do skupiny ľudí, ktorí sa zvyčajne vyjadrujú inou formou. Stanovisko polície po reportážach o ukradnutom aute však prebudili moje prsty, ktoré sa s chuťou pustili do klávesnice.
Ak chcete zistiť, koľko policajtov porušuje zákon, stačí navštíviť stránku ministerstva vnútra. Z kompletnej štatistiky od roku 2005 vyčítate, koľko policajtov bolo obvinených v ostatných rokoch za konkrétne trestné činy. Čo tam však nenájdete je odpoveď hovorcov na klesajúcu alebo rastúcu krivku obvinených policajtov.
Predajca predával Porsche. Tvrdil, že ho mal len jeden majiteľ, auto nebolo havarované a má najazdených 98-tisíc kilometrov. Pravda? Išlo minimálne o štvrtého majiteľa, oprava po havárii stála 1.100 000,- Sk a tachometer bol upravený smerom dole minimálne o 60-tisíc kilometrov.
Policajti striehnu na vodičov ako supy s cieľom zinkasovať zopár eurobankoviek. Niekedy pre štát, inokedy pre seba. Únik informácií, objasnenosť, prístup policajta voči občanovi. To všetko nefunguje tak, ako by sme chceli. Otázkou je prečo a ako to zmeniť.
Každý rok robím reportáž o výpalníctve. Vždy urobím to isté. Obídem asi 20 bratislavských podnikov a pýtam sa, či platia výpalné. Často pri tom zažijem zaujímavé situácie.
Pred pár dňami som išiel po Hodžovom námestí v Bratislave. Zastavili ma policajti. Podávajúc vodičský preukaz mu hovorím:
Minule som išiel na požičanej škodovke. Rok výroby 1996. Zastal som na križovatke a čakal na zelenú. Zrazu vedľa mňa zastalo červené Ferrari.
