Takže, podľa oficiálnej stránky veľvyslanectva, www.mfa.sk, je to nasledovne:
"· študenti, ktorí majú záujem okrem štúdia aj pracovať:
o pas alebo občiansky preukaz
o potvrdenie o návšteve školy
o potvrdenie o ubytovaní
o pracovnú zmluvu
o 3 fotografie"
Všetko som si pekne ponachystala. No, vlastne až na tú pracovnú zmluvu, keďže mi ju nikto nechcel dať, dokonca ani prísľub na pracovnú zmluvu, s odôvodnením (ktoré sa mne zdá úplne správne mimochodom), že kým nemám to povolenie, tak sa s tým ondiť nebudú. Vzala som si teda svoje 3 dokumenty a 3 fotky a cupi-lupi-lup na prefektúru.
No, zase také cupi-lupi to nebolo. Z ubytovne sme s Balighou - mojou libanonskou spolužiačkou, ktorá tiež cítila neprekonateľnú túžbu dostaviť sa na prefektúru - odchádzali okolo 6:30. Ono totiž, tá prefektúra je v Nice a my bývame v Mentone, čo je vlakom asi 40min ak stojí na všetkých staniciach, plus ešte treba rátať, že musíme ísť na autobus už v Nice a ešte sme k tomu prirátali možnosť, že sa niekde úplne stratíme.
Nehorázne lialo! V Mentone je vo februári 23 stupňov, ale za to v máji tu je 16 a samý lejak (vraj len tento rok...a to dúfam teda; ešte tu totiž budem celý jeden rok!). Samozrejme, že vlak o 6:53 nedošiel. Tak sme nastúpili na ten 7:21. O ôsmej sme už sedeli v autobuse číslo 10 aj s alžírčankou Sarou, ktorú sme stretli náhodou a ktorá sa vydala na tú istú administratívnu púť ako my. A mali sme štastie, že bola s nami. Ona totiž nie žiadny zelenáč, ale ostrieľaná žiadateľka o predĺženie povolenia na pobyt.
8:15 sme už boli pred dverami prefektúry, ktoré sa otvarájú v pondelok až piatok o 9:00. Ok, jasné, že som si nerobila nádeje, že to bude lážo plážo ako na prefektúre v Petržalke, ale musím aj tak priznať, že ma to mierne zaskočilo. Po prvé, v Petržalke - kam som raz mala možnosť zájsť so Serdarom - prídete a čakáte v malej chodbičke s ešte menším množstvom ľudí. Každý vidí kto nasleduje koho. Prídete samozrejme pred otvorením prefektúry, lebo inač bude desať ľudí pred vami. V Nice prídete dopredu, lebo inač už o sekundu neskôr bude pred vami okolo 150 ľudí. A to ani neviete kto prišiel po kom. Tam nie je také, že stáť v rade. Keď sa otvoria dvere, tak UTEKAJTE! Ale nie len tak tra-la-la, ale ako na maratóne!(ďakujem Sarah) Potom si asi 30 minút aj tak vystojíte radu, kde sa pred vás ešte pár ľudí veľmi prefíkaným spôsobom predbehne a to všetko je zatiaľ len na to, aby ste si potiahli čísielko a čakali ďalej. Potom si nechali od tetušky vyhubovať, že ste nedoniesli správne papiere!
Pretože pre študenta, čo je z nových európskych členských krajín, na povolenie na prácu ako študent treba:
- pas
- tri fotky
- potvrdenie o návšteve školy
- potvrdenie o ubytovaní najmenej 3 mesiace
- kópiu rodného listu preloženého do francúzštiny prekladateľom, ktorého oni uznávajú (anglický preklad NEUZNÁVAJÚ) a príslušne aj opečiatkovanú
- výpis bankového francúzskeho účtu na ktorom musíte mať v prepočte minimálne 430 € na mesiace
(a mimochodom, tú pracovnú zmluvu si nakoniec odo mňa nikto nepýtal)
Takže som sa tam trepala úplne na nič, pretože som sa 4 krát pýtala na ambasáde, kde ma zakaždým uistili, že na stránke je všetko, čo treba (a okrem toho sú tam informácie takmer výlučne len pre študentov v Paríži - majú tam jednu adresu, kde sa treba dostaviť ako slovenský študent a to ma skoro šľak trafil, lebo naozaj to vyzerá tak, že TAM sa treba dostaviť a to je pre mňa z Mentonu takmer rovnako ďaleko ako Bratislava!).
Baligha tiež obišla na prázdno a Sarah tiež. Tak sme sa odviezli do centra, kde sa naše cesty rozišli (ale za to nás Sarah pozvala prísť ju pozrieť do McDonaldu v Cannes, kde brigáduje - dostaneme zľavu a je to len hodina a pol cesty...no nekúp to!). Unavené a sklamané sme sa ako prvé s Balighou išli napchávať do najbližšieho fast-foodu, išli do kníhkupectva (keď už sme sa kvôli tej prefektúre uliali z predmetu hodnote 5 kreditov, tak aspoň si tie učebnice kúpime...) a úplne doničené vrátili o 14:30 do Mentonu...No nie je to najkrajší a najúžitočnejšie strávený deň môjho života???
