Snáď nikomu z vás nemusím objasňovať, že Židov je v naších končinách všeobecne pomenej. Teraz si z toho počtu vyberte mladšiu generáciu (15-35 rokov). Z tohto počtu si vyberte osoby ženského pohlavia. Z toho si vyberte nezadané dievčatá a ženy. Pre tých naozaj náročných, si ešte vyberte aj tie, ktoré majú pôvod po mame. A z tých si vyberte tú perfektnú.
Nepochybujem, že všetky z nich sú očarujúce a fantastické, ale nájsť si naozaj takú, s ktorou budete úprimne spokojní, a nebude reprezentovať z núdze cnosť, je poriadna fuška.
Je to doslova hon na baby (a platí to aj, samozrejme, naopak, i keď v menšej miere). Medzi mládežou preto už takmer platí "každý s každým". Vtedy si hovorím, o čo ľahšie to ja mám, že som dievča - podľa Halachy, čosi ako židovského práva, je totiž Židom ten, kto sa narodí matke tohto pôvodu. Dnes to mladí neberú ako nevyhnutnosť, ale nájdu sa aj tradičnejšie založení. Keď by som sa teda rozhodla mať deti so židovským pôvodom, môžem ich mať s hocikým. A tak sa aspoň ja úspešne vyhýbam tomu "každý s každým", lebo aby si chalani o mne vymienali intímne príhody...hm, nie ďakujem. Okrem toho, ja si na pôvode nepotrpím.
Ja už vlastne ani nemám prehľad, kto práve s kým chodí a ako dlho a prečo a čo vlastne. Ale poviem vám, že niektorí sú naozaj neodbytní. A dokonca aj ich rodičia. Často si totiž práve oni želajú nájsť vhodného partnera svojej drahej ratolesti. Tak sa mi raz stalo...
Minulý rok som bola pozvaná paňou rebecin na Purimovú párty. Bola som tam jediná svoja rovesníčka. Zrazu sa ku mne pristaví veľmi milá pani, tipujem tak 50 plus-mínus 5 rokov.
- A nevystupovala ste vy náhodou na Chanukovom predstavení?
- Nie, nie, určite. (V tom čase som totiž, milá teta, ležala doma už pár týždňov v posteli s mononukléozou prekombinovanou s bronchitídou, tak som si mohla chanukovať akurát tak sama v izbe)
- Ale bolo tam jedno dievča, no vravím vám, vyzeralo ako vy.
- Áno, to bola moja kamarátka. (pozn. aut.: viete, ono my sa tam niekedy podobáme)
- A koľkože to máte rokov.
- ...
- ÁNO? No skoro presne ako môj syn. A toto sa vám páči?
- ...
- ÁNO? Aj môjmu synovi. A hento máte radi?
- ...
- ÁNO? Aj môj syn. A čo rada čítate? A čo rada varíte? A čo rada pozeráte? A kam rada chodíte? A akú školu navštevujete? (A koľkokrát denne vypustím telesné plyny, by ste len tak náhodou, teta, vedieť nechceli?)
- ...
- ÁNO? Viete čo? Tak to by ste sa mali s mojím synom o čom rozprávať. Ešte ho nepoznáte? Nie? No rozhodne by ste sa mali stretnúť.
V ten večer tam nebol a ani doteraz neviem ktorý je jej syn, ale tipujem. O čosi neskôr som spoznala chalana, možno o rok mladšieho ako ja, a nápadne mi niekoho pripomínal...hm. Po nejakom čase, to už sme sa poznali lepšie, sa ma raz opýtal, či si ma môže odfotiť na mobil. Vtedy som už dobrých pár mesiacov bola zadaná a bolo to oficiálne. Vedeli to aj tí, ktorých som ja nepoznala. Zdráhala som sa, pýtala sa ho, načo si to chce fotiť a ťahala to z neho, až sa mi ozvalo kdesi pri uchu potichu "chce ťa ukázať mame"... Toľko naliehal, až som pristala, ale pritiahla som do fotky aj kamaráta, čo bol po ruke. Na čo to naozaj bolo a čo s tým potom stváral, som sa už nedozvedela, ale už má nový telefón, lebo ten sa mu pokazil - vymazalo sa mu všetko...aj moja fotka.
Takéto "dohadzovačky" sú mne pomerne nepríjemné, ale ani tetu, ani kamaráta neodsudzujem. Obaja boli veľmi milí ku mne a nikdy sa ku mne zle nezachovali. Ja však partnera radšej nadobúdam neplánovane.
