Neviem to vysvetliť, ale vo Francúzku sa zo mňa stáva "pamiatkový barbar".
Možno je to mojou vrcholnou lenivosťou, možno mojou prostou ignoranciou, možno mojím nutkaním nebyť tuctová...
Keď som bola prvýkrát v Paríži, štyri hodiny som prespala v Luxemburskej záhrade. Do Notre Dame som sa vďaka nevhodnému oblečeniu (načo budem rozmýšľať dopredu, však?) dostala len tak-tak a neurobila som ani jednu jedinú fotku interiéru. V Louvre som pri Napoleonovej korunovácii kukala do blba a sedela celý čas na lavičke. Tu však musím priznať, že by som si veľmi bola rada pozrela expozíciu artefatkov z Polynézie a iných exotických diaľav, ale keď všetci sa chceli ísť pozrieť na tu Monu Lízu...Už by som ich v spleti galérií viac nenašla a tak mi nezostávalo nič iné, len moju "nudnú" exotiku, ktorú nik nechcel vidieť, hodiť za hlavu.
V Musée d´Orsay, počas mojej druhej návštevy, ma už pri treťom exemplári Dávida chytali mrákoty a zaujal ma akurát tak jeden japonský pár, ktorý si vášnivo fotografoval detailný obraz ženského prirodzenia, už ani neviem od koho. Ale impresionisti sa celkom dali...
Vtedy sme sa Linda, Kika a ja rozhodli, že sa z nás stanú dobré turistky a vybrali sme sa k Víťaznému oblúku. Počasie nám neprialo. Ako sme išli cez Champs Elysée, spustil sa veľký lejak; náš neoblomný elán čerstvých turistov nás však neustále hnal dopredu. Boli sme asi tak 500m od Oblúku; črtal sa pred nami, veľký a majestátny.
- Dobre baby, tak už sme to videli. Nejdeme na zmrzlinu?
- Ok.
A tak sme sa otočili doprava a vošli do najbližšej reštaurácie rýchleho občerstvenia, kde sme presedeli nasledujúcu hodinu a pol.
V Štrasburgu som videla z historických pamiatok akurát tak katedrálu. Namiesto toho, aby som si išla pozrieť historické centrum s nádhernou architektúrou, som strávila vyše hodiny v trojposchodovom kníhkupectve Fnac.
Francúzsky turistický priemysel zo mňa veľkú radosť nemá. Neinvestujem do vstupeniek na Eiffelovku (podľa mňa o nič neprichádzam, raz som tam vyšla a nie je to bohviečo, aj keď v noci je pekne vysvietená), či iných takýchto skvostov, nekupujem si gýčové darčekové predmety s nápismi miesta zakúpenia.
Mám neprekonateľnú tendenciu len tak sa prechádzať po meste, objavovať zákutia a zabudnuté uličky (výlučne cez deň, podotýkam), vidieť život okom nevšimnutého pozorovateľa. Bretónsko mi napríklad učarovalo, je to nádherná oblasť a i keď som z neho veľkú časť už videla, stále sú miesta, kde som ešte nebola. Keď však ide o návštevu katedrál a ranokresťanských kostolíkov - su krásne, ale po hodine si ani nepamätám meno mesta, v ktorom boli, rok ich postavenia, či nejaký významný príbeh alebo legendu, ktorá sa s ním spája.
Napriek všetkému mám veľmi rada historické pamiatky a počas mojej minulotýždňovej návštevy Marseille som ich obchodila takmer všetky (treba však brať do úvahy fakt, že to nie je turisticky orientované mesto). Dokonca aj tie nehistorické...
A došla som k záveru, že si potrebujem všetko v kľude popozerať, nechať si čas. Akonáhle som súčasťou organizovanej skupiny, prejaví sa môj reflex hodný Pavlovových psov a nudím sa.
Videla som historickú štvrť Panier, bombardovanú počas druhej svetovej vojny, palác Longchamps, katedrálu Major a takisto Notre Dame de la Garde, Vieille Charité. Žiaden stres, žiadne čakanie či dobiehanie ostatných v skupine. Len ja a pár kamarátov. Jednoducho som si to vychutnávala, nezaťažovala sa príliš veľkým množstvom faktov a vnímala atmosféru miesta.
Naledujúcich päť rokov pravdepodobne strávim vo Francúzku. A konečne si nájdem čas navštíviť všetko čo JA chcem, tempom akým JA chcem, spôsobom akým JA chcem...Jednoducho ako JA chcem.
Výstava polynézskych artefaktov, prichádzam!!!
