Pretože vždy “Za mrakmi je moje milované slnko” (Zdenka Schelingová)
Cítim,ako vo mne plače to malé dievča,ktoré si v 10tich predstavovalo veľkú rodinu.
Cítim,ako vedľa nej plače tínedžerka,ktorá sa rozhodla byť napriek všetkému silná.
Cítim,ako sa chvejú ramená dospelej žene, ktorá chce všetkých utíšiť,no nedokáže utíšiť ani len seba.
Hovorí sa,že ak v sebe niečo potláčaš ono to vyjde na povrch,prepukne to ešte silnejšie,lebo je to niečo, ako naakumulovany smútok.
Láska, dnes chýbaš bytostne, cíteľne,urgentne,príšerne.
Dnes premýšľam prečo? Prečo tu nie si. Prečo nie som ja s tebou...Prečo musím byť sama a prečo sa musím cítiť takto? Čo spraviť,aby tomu tak nebolo? Ktorým smerom sa vybrať k tebe, v ústrety do tvojej náruče?
Mám pocit,akoby sa mi rozbil kedysi dávno kompas, a ja ťa neviem nájsť. Mám pocit,akoby som nedostala návod, ako žiť s láskou. Akoby všetci naokolo vedeli,a ja som bola ten čudák, hrajúci zlú rolu.
Je mi šialene smutno,šialene prázdno.
