Michaela Manikova
SLOBODA
Viete, čo “obdivujem”? Tú nebojácnosť stáť si za svojími právami, bojovať o ne a postaviť sa každému, kto by ich chcel narušiť.
Keď byť OUT je také IN! Zoznam autorových rubrík: Osudové záležitosti, Komentáre, Postrehy života, Recenzie, Kritika, Citáty, O mne
Viete, čo “obdivujem”? Tú nebojácnosť stáť si za svojími právami, bojovať o ne a postaviť sa každému, kto by ich chcel narušiť.
Bola ťažká neskorá noc. Ťažká pre mňa, lebo na mňa všetko doľahlo. Aj psychicky silný človek sa počas tejto krízy párkrát zlomí. Poplače si, zanadáva, ustarostí. Je to v poriadku. Nepotláčajte emócie, chcú vyjsť na povrch.
Dlhé roky som si myslela, že v tom mojom svete, myslím konkrétne, vo svete v ktorom sa pohybujem (no nemyslím, že to v iných zemepisných šírkach bude inak), chýba láska.
Premýšľate niekedy nad tým, čo by ste odkázali svojmu mladšiemu ja? Bol by to len krátky odkaz, alebo myšlienka ,či dlhý rozhovor? Ži tak, aby si nič neľutovala! To by som si odkázala...
Robiť v živote rozhodnutia nie je ľahké. Žiť samotný život, nie je ľahké. Teda, kým to beriete zodpovedne a nehádžete si mincou, ktorým smerom sa vybrať, či ako sa rozhodnúť v danom okamžiku.
Na večné veky by malo byť pre nás mementom „Niekedy nevieme, o čo prichádzame, až do chvíle kým je to nezvratné“.
...prvá láska... (Jedna z kapitol) Všimla som si ho neskôr. Aj keď on na mňa očkoval neustále. Tichší chlapec s nevinnými očami, vysoký asi meter sedemdesiat, s kučeravými vlasmi, ako Hana. Volal sa Hugo.
(jedna z kapitol) Dedka som vždy milovala ... Bol to ten typ muža, ktorý v ničom nevidel problém. Chytil vás za ruku, pobozkal aj vystrašil v nestráženú chvíľku. Tešil a smial sa,ako malý chlapec.
Neviem, aká doba bola pred mojim narodením- nežila som v nej. Neviem, aká doba bude po mojej srmti- nedožijem sa jej. Ale viem, vidím a cítim v akej žijeme- a nepáči sa mi to.
Idem si ja riadok po riadku v istom nemenovanom ženskom magazíne a tu zrazu taká múdrosť. Alebo hlúposť? Tak to je na každom(každej) nech zváži, čo to preňho(pre ňu) znamená. Ak ste si povedali, že múdre to slová tak – chvalabohu! Uvedomujete si totižto svoju hodnotu.
Na niektoré vzťahy prosto musíš dozrieť. Možno by bolo lepšie napísať ,že nie len na niektoré ,ale na všetky. No tu ,by mohol niekto oponovať, že "detské vzťahy potrebujú aké dozrievanie- to nemôžu sa len tak hrať s kockami, plastelínou a pod?" Chcem poukázať na iný/é príklad/y. A možno chcem takto poďakovať, možno sa ospravedlniť, či vysvetliť všetkým ,ktorí sa ocitli , sú a ocitnú sa v mojom živote, prečo toto všetko je tak ako je.
Vždy už od mala som bola ten typ dievčaťa ktorý bol tzv. chlapcom v sukni. No áno hrávala som futbal, hokej a iné športy s chlapcami bez toho, aby si všetci uvedomovali, že som dievča. Neboli opatrní - hrali tvrdo- a mne sa páčilo ,že ma berú nie ako jednu, ale jedného z nich. Preto to asi prišlo aj tak, že som mala viac chlapčenských kamarátov ako dievčat. Mne to vyhovovalo -cítila som sa ako ryba vo vode. Dokonca som na nich ani nikdy nepozerala ako na „možne objekty" môjho záujmu- boli to jednoducho kamaráti. A preto vzťahy medzi nami boli ako z mojej tak aj z ich strany kamarátske.
Človek má už vo svojej podstate otázku, čo bude po smrti a ako zanechá etapu svojho života. Budem mať všetko vyriešené? Stihnem sa rozlúčiť so svojimi blízkymi a ľuďmi ktorých tak milujem? Tieto a ešte iné otázky nám rezonujú v hlave ako obohratá platňa.
Nachádzam sa na takzvanej životnej križovatke. Prečo? Som dospelý človek a mám sa rozhodnúť akým smerom sa budem uberať v živote. Ľudstvo kráča jedným smerom. Smerom ,ktorý niekto vytýčil a ktorým sa mnohý uberajú. Problém je v tom ,že ja sa uberať týmto smerom nechcem. Vytŕčať z davu sa dá rozumieť mnohorako. Štýlom oblečenia, života, vizážou, účesom, vlastným názorom, vlastným smerom... Myslím, že každý zvládne kopírovať veci od iných. Hovoriť slová a myšlienky, ktoré už niekto vymyslel. Správať sa tak ako niekto povedal. Viesť životný štýl podľa obľúbeného periodika, časopisu...