Roky som premýšľala, ako, kedy, kde sa stretneme. Ako ťa nájsť, a či ťa hľadať, alebo si ma nájdeš sám? Či nás spojí osud, božie cesty/načasovanie? Hlboko v sebe som cítila, že prídeš, musíš prísť, že som, ako skladačka bez svojej jednej dôležitej časti.
Stretala som zaujímavých ľudí (mužov), ale ani jeden sa mi nedokázal dotknúť srdca. Cítila som chlad. Bála som sa, či vôbec dokážem zahorieť. Či vôbec dokážem niekoho pustiť do svojho sveta. Pomaly som cítila, ako staviam okolo seba múr. Múr, ktorý ma mal ochrániť, ale od čoho? Od sklamania? Od nádejí? Od lásky? Už som ho nevedela ani pomenovať, len som každým stretnutím s niekým cítila, že je tam.
“Povieš mi, PROSÍM ŤA, čo ty vlastne hľadáš?! Koho hľadáš? Lebo ja mám pocit, že len chyby a prekážky na každom jednom človeku! Mňa, ako tvojho priateľa to už nebaví.” Spytovali mi svedomie moji priatelia.
Ja som to nevedela pomenovať, ale dnes presne viem-HĽADALA SOM TEBA! Až keď si prišiel, všetko zapadlo. Bude to znieť ako klišé, ale od tvojho prvého úsmevu som to vedela. Si to TY. Usmial si sa nejak tak, že ma to zasiahlo kdesi vnútri, a moje múry sa začali rúcať.
Zrazu som im všetkým vedela odpovedať “pozrite sa ,to je ON. Jeho som hľadala!” (Sotva som trocha od nich poodišla, našla som, koho moja duša miluje. Chytila som ho a nepustila viac- Sir3,4)
Preto sa nebojím, preto som odvážna. Preto, že to ide tak prirodzene, tak ľahko. Pretože každá vec s tebou mi príde maximálne správna. Pretože ja som vždy čakala na túto skladačku, ktorú máš v sebe iba TY. A aj, keď toto všetko môže desiť, lebo je to naozaj neuveriteľné, ja viemm čím som prešla, aby som ťa vo svojom živote našla a uvidela. Aby som ti mohla to všetko ponúknuť. Aby som ti podala ruku a povedala
“Poď láska, my to spolu zvládneme”
A ak by som mohla žiadať o jedinú vec, mať jedno prianie, bolo by -zaspávať a zobúdzať sa pri tebe.
S láskou tvoja
Michaella
