Sedel si tu a bol si to iba TY. Ty, v plnej svojej kráse a šedi. Zlomený a zranený chlapec, ktorého som chcela JA zachrániť a JA uzdraviť. Vôbec si sa nezmenil. Takýto si bol od začiatku. A ja som si vravela, že na to mám. Že mám v sebe toľko energie a sily, že to zvládnem. Že to zvládneme spolu...
Prešiel týždeň a ja som sa zamilovala do “svojho chlapca”. Užívala som si to, ako si prišiel neskoro večer,sadol si si za stôl oproti mne,pili sme jednu šálku kávy za druhou a rozprávali sa nekonečne dlho do noci. Potom sa pomerne dlho lúčili na dverách a s vyštipanými perami si želali dobrú noc. Bola som šťastná a dokonale spokojná. Užívala som si každučký dotyk tvojej pokožky, objatia, prepletené prsty na prechádzke, nepatrné úsmevy... Za tie malé veci som ti dávala ešte viac zo seba, a bola si stále istejšia,že ty môžeš byť naozaj tým, kto po mojom boku zostane...
Slová Miroslava Válka to až bolestne pravdivo opísali už dávno
“No Máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto...”
Sedel si tu a ja som ti vravela nekonečne dlho o svojich snoch a plánoch v ktorých si bol TY ústrednou postavou. No ty si bol opatrný.
Hovorila som ti o svojej rodine a priateľoch,z ktorých si všetkých spoznal. No ja z tvojich veľmi málo.
Rozprávali sme sa tak často a tak dlho, že tvoje občasné, “keď budeš o pár rokov s niekym iným...” som si nevšímala a nepočúvala, pretože JA som v nás verila od prvej chvíle.
Keď aj z toho občasného držania za ruku si povedal “ja na to nie som, ja sa za ruku nevodím”. Ani vtedy som si to nepripúšťala.
Až jedného dňa som precitla. Až jedného dňa, som si to všetko začala naplno uvedomovať. Jedného dňa ma to ovalilo v plnej paráde, keď som zlomená potrebovala tvoje objatie, ale “ty taký nie si” a preto si za mnou neprišiel...nechal si ma vo svojich pocitoch stratenú, šialene nešťastnú, samú a opustenú. Hoci som ti mesiace pripomínala “prosím ťa, buď so mnou, keď mi ten jeden-dva dni v roku bude zle. Príď a len ma objím, aby som ťa cítila pri sebe.” Ty si tam nebol, a ja som si, ako obraz začala skladať a uvedomovať všetko s plnou vážnosťou,čo si mi celé mesiace hovoril-
"Ak čakáš, že ťa budem len tak objímať-taký ja nie som."
“Ak čakáš, že ťa chytím za ruku-taký ja nie som.”
“Ak čakáš, že ti prejavím náklonnosť na verejnosti- taký ja nie som.”
“Prepáč, ale ja sa nefotím, takže MY nebudeme mať spoločné fotky- taký ja nie som”
“Ak čakáš, že prídem a prekvapím ťa- taký ja nie som”
A preto, keď som vo svojom strachu a bolesti, čakala, že prídeš, precitla som.
TY taký nie si a mne to nestačí.
Uvedomila som si, že chcieť od života viac, že chcieť od lásky viac, nie je zlé. O to viac, keď vy ste ochotný a schopný urobiť aj nemožné, aby váš milovaný videl radosť v každom dni,v každom okamihu s vami.
Zrazu som precitla tak bleskovo, že som bola jasne rozhodnutá isť ďalej. Rozhodla som sa neotočiť sa späť, pretože NIČ VIAC, by ma tam nečakalo. Bez zbytočných emócií, možno prekvapujúco chladne, som sa vo svojom vnútri postavila, a vydala sa ďalej na svojej ceste, nájsť tú lásku, ktorú mám zasadenú v srdci.
A tak, ako Miroslav Válek opísal moju lásku, tak opísal, aj to,čo z nej ostalo potom
“ no ten, čo ľúbil sklamal sa, a ten čo sklamal ľúbi”
NIKDY nenechávajte lásku na potom. Možno žiadne potom nebude a VÁM to bude SAKRA ľúto. Láska sa žije TU a TERAZ. Dnes, zajtra o týždeň, mesiac a ak pánboh dá, tak aj do konca života. Stále silná a stále intenzívna. DENNODENNÁ. Ako od prvého dňa.
Dávajte v láske šance a MNOHO. Ale iba do tej chvíle, kým budete stále šťastní. Ak zrazu začne vaše šťastie miznúť, aj napriek vašej snahe, je na čase lásku pustiť.
Budte vnímaví
S láskou
Michaella
(7/2019)
