Po tom ako sme sa na Márnici ubytovali (viď prvú časť) a najedli domácich lakôt, mi šiel pešo ukázať kadiaľ mám ísť, aby som sa ráno správne dostavil do školy (Pedag.fakulta UMB, Ružová ul.). Bola už noc a ja som prvýkrát kráčal touto dlhou trasou, ktorú som nasledovné mesiace meral takmer každý deň. Bystrica sa ukladala na spánok, ticho šepkala uliciam, že už je čas...
Niekedy si ani neuvedomíme, že život náhoda nie je. Myslím, že som mal šťastie, že práve Čimo bol tým, ktorého mi Boh zoslal pre rozbehnutie v novom prostredí. Poznali sme sa od mala, kedy mal Čimo malú bicykličku a nemohol chodiť ďaleko od domu. Internát mi pridelený nebol a ešte pár dní pred začatím šk.roku som netušil, na ktorom mieste v Bystrici budem skláňať svoju kostrbatú hlavu. Čimo bol so mnou na izbe a tak sa mohlo začať „žiť".
Na začiatku naša izba vyzerala „čistá", len holé steny, prázdna polička, skriňa bez bandasky s vínom, nevinné postele, neobcikané umývadlo, neobgrckaný koberec a nezafajčené záclony. Ak by veci ožili a dostali by možnosť rozprávať + právo sťažovať sa, naša izba by asi prišla o hlas, kým by sa vykričala.
Teraz bližšie k Čimovi a potom k nášmu spolužitiu na Márnici.
Miňo, prezývaný Čimo, Kokavský bojovník či Koky, je nebojácny šuhaj z Kokavy nad Rimavicou, kam sa presťahoval od nás z Poltára. Z lazov na lazy. Možno aj dedinský život jeho domovského prostredia z neho vychoval zbehlého chalana s ráznym rozhodovaním a ešte ráznejším konaním. Mnoho ľudí pozná Čima len po jednej stránke, čo je dosť zaujímavé. V jednom dni dokáže vystriedať niekoľko ľudských profilov - v škole sa prejaviť s diplomatickým razením a vystupovaním a la politik, po obede v telefonáte s mamou znie jeho pokorný hlas poslušného chlapca, potom v obchodnom stretnutí predvedie svoje zbehlosti a večer sa na nepoznanie odviaže pri pivku a zabáva svojimi prológmi a činmi celé okolie. Čimo je každopádne exemplár. Aj on sám vie, že človek má aj zlé, aj dobré stránky, on nie je výnimkou, ale viera v Boha a atletický duch ho každopádne ťahá k tej dobrej stránke.
Na Márnici, kde život pulzoval ako krv v penise, sme s Čimom zažili mnoho krásneho. Naše spolužitie sa nezaobišlo bez ovplyvňovania - v názoroch (Čimo je skôr konzervatívny a ja odviazaný), vo varení či v riešení životných situácií, v hudbe aj v babách.
Vo varení som napríklad bol zvyknutý na domácu pohodu, kde bolo o mňa postarané ako o sopľavé novorodeniatko. Variť som teda nevedel. Čimo bol už tretí rok v BB a život ho čo-to naučil. Dal mi stimul, aby som zistil, že vifonky a podobné „lakoty" sú obyčajné škodlivé sračky a je potrebné sa chytiť varešky a hrncov. Dnes je situácia opačná a varenie pre mňa nie je španielskou neznámou dedinkou.
Keď už sme pri jedle, jedným z pojmom sa u nás stal „Pokazený Miňo". Išlo o to, že mamky a staré mamy nás z domu vždy starostlivo nabalili. Zmrazené plnené papriky, slanina, zabíjačkové pochúťky, koláááče a buchty, atď. Čimo raz pozabudol na sedemdecový zavárací pohár, do ktorého mu mama nabalila polievku. Keďže má Čimo aj brata, ktorý tiež odchádza na týždňovky z domu, mama im poháre označila nálepkou s menom. Na tomto bolo teda „Miňo". Keďže sa však na „Miňa" pozabudlo a ostal v chladnom priestore medzi oknami, stal sa z neho pokazený Miňo (viď foto), ktorý si tam ešte pokvasil nejaký ten čas.
Naša izba sa stala akýmsi epicentrom života a zábavy na Márnici. Možno aj skrz toho, že stála hneď prvá oproti dverám, z ktorých sa prichádza dnu do Márnice. Navyše sme v nej mali 5.1tkový stereo systém, ktorý poskytoval slušný zvuk rušiaci nielen denný pokoj rehoľného ducha celej budovy, ale sťažnosti prichádzali neraz osobne aj v noci.
Mnohokrát v noci, keď sme prichádzali z diskotéky, mal svojrázny návrat aj Čimo. Vracali sme sa z tej istej diskotéky, ale rozdielne - v rôznom čase a rôznymi trasami - zastaveniami ako Ježiš. Čimo bol v putovaní domov ako Odyseus, bola to každopádne plavba rozbúreným morom. Keď však už dorazil, prišla s ním aj víchrica. Dnes sa smejem na tom ako vstupoval do izby, kde som ja už spokojne slintal do vankúša unášaný snami o kráse života. Všade bolo ticho, tma, hodiny tikali čas možno 3,15 možno viac... Náhle sa rozleteli dvere, ktoré zabrzdila až skriňa, do izby vstúpil Čimo, rázne a bez okolkov. Vrátil sa vždy ako Adam Krt z Rysavej jalovice. Avšak Čimo si neľahol spať ako väčšina alkoholom, spánkom a v jeho prípade dvíhaním ľudí, unavených ľudí. Nie, Čimo šiel variť. Vždy keď prišiel rozšrotovaný domov na Márnicu, varil. Či už špagety, praženicu a podobné „lakocinky". Preto sme na druhý deň často nachádzali rozbité vajce na zemi, popadané špagety či aspoň prstom zjedenú paštétu.
Posteľ, na ktorej spával, neobžila. Raz, celý naradostený si pomädlil ruky a chcel sa ako obvykle hodiť s rozbehom do postele. S ľahkosťou sa vyšvihol do vzduchu sťa skokan cez latku, dopadol a zlomil posteľ na dve polovice (viď foto).
Jednu z vecí, ktoré Čimo ako konzervatívny človek na mne nemusel bolo holenie pipíka. Robieval som to pri malej nočnej lampe, keď sa čimo uložil spať. Preto sa niekedy z driemot prebral, zdvihol hlavu a pokrútil ňou... Volal to holenie hada.
Dnes ho stretnete v uliciach s aktovkou v ruke a v úhľadnom saku, myslíte si, že je zástupca prezidenta. Pôsobí prísne diplomaticky a jeho vystupovanie je príslušné jeho práci, v ktorej sa snaží dostať na vyšší post. Jeho filozofia života sa trošku pootočila, azda k lepšiemu. Držím mu palce, našiel sa v niečom, čo má perspektívu, ak na sebe bude makať. A keďže ľudia z dedín sú silnejší a odolnejší ako nejeden veľkomestskí rozmaznanec, verím tomu, že Čimo vydrží.
